Najpopulárnejší český spevák o zlatom slávikovi, SuperStar, novom albume a o tom, ako byť odlišnýmHudba je podľa neho aj zábavou aj umením. Spieva o tom, že je starý zručný zombie, ale do speváckeho dôchodku sa vôbec nechystá. Do súťaže SuperStar by nikdy nešiel, ale naspieval duet s jednou z nových hviezdičiek programu Martinou Balogovou. Čerstvý držiteľ slávika je hrdý na svoj nový album Můj strážný anděl, ktorý napriek tomu, že piesne preň napísali iní, považuje za svoju výpoveď.

"Dnes staviam na pôvodnú tvorbu. V minulosti som preberal veľa zahraničných piesní, ale dnes to už nerobím. Preberanie hitov v dnešnej dobe, keď aj deti poznajú podrobne originál, je nezmyslom. V trhovom priestore spevák musí nájsť svoje miesto a ja viem, že musím ponúknuť ľuďom to, čo konkurencia nemá. Osobitosť svojho spievania, presne takú, akou som sa predstavil v Nemecku koncom šesťdesiatych rokov. Vtedy mi tam hovorili: Er ist anders, Američania zas: He is different! To je pre mňa to najlepšie ohodnotenie," tvrdí KAREL GOTT pre SME v jednom z luxusných bratislavských hotelov.

Považujete sa za zábavového umelca?

Vždy ma fascinoval Mario Lanza, americký tenorista talianskeho pôvodu, ktorý dokázal prekonať bariéru medzi popom a klasikou. Je to prekážka taká veľká, že tieto svety sa nemajú rady, obzvlášť zo strany 'frakounov', čiže klasikov, ktorí pop vtedy označili za perifériu kultúry. Zrazu som počul speváka, ktorý spieval nádherne áriu z Bohémy a popritom urobil množstvo kvalitných populárnych piesní. Lanza si pohrával s týmito svetmi, akoby patrili vždy k sebe. Veď hudba je vlastne zábavou! Keď mal Mozart v Prahe premiéru Dona Giovanniho, už vtedy mysleli komerčne. Povedali mu, že je to nádherná opera, ale chýbal im hit pre tenora. A Mozart ho musel dopísať.

Ako je to s vami?

Chcel by som byť tým, ktorý tieto bariéry prekračuje. Hrám sa s oboma svetmi.

Keď sa rozprávame o zábave, na vašom novom albume je aj duet s Martinou Balogovou, finalistkou súťaže SuperStar. Aký máte názor na tento program?

Všetko má svoje klady a zápory. Spojenie tvorcu súťaže s vydavateľom a televíziou je geniálnym nápadom. Spevákovi doslova rozprestrú červený koberec, po ktorom ho s ohromnou podporou vyšlú na cestu šoubiznisom. Ale s tým prichádzajú aj nevýhody. Už sa pripravuje druhé kolo. Prví víťazi ako osobnosti ešte nevyzreli a už sa vyrábajú ďalšie hviezdy. Obávam sa, že keď budeme mať veľa mladých spevákov, ktorí si rýchlo získali popularitu, už nebudú výnimoční a môže dôjsť k inflácii.

Keby ste dnes začínali, išli by ste cestou SuperStar?

Nie. Vlastnou tvorbou, hľadaním seba samého a vlastného štýlu. Byť different, aby ľudia od prvého taktu v rádiu vedeli povedať: Tak to je on! Je predsa mnoho spevákov, ktorí nám splývajú. Okrem toho je dôležité byť širokospektrálnym. Mám rád romance, prekrásne belcantovské piesne, ale aj rockové skladby.

Prednedávnom ste sa vyjadrili, že na novom albume Můj strážný anděl ste zaspievali aj vaše povestné výšky, aby ste svojim obdivovateľom dokázali, že na to máte. Je to pre vás také podstatné?

V poslednom čase dbám viac na texty. Keď si vypočujete môj posledný album, tak zistíte, že je autobiografický. Ide o moju výpoveď, slová sú písané na mňa, či už v piesni o starom zručnom zombie alebo mojom strážnom anjelovi, ktorý lieta oveľa bližšie, než by som si prial. V ďalšej skladbe od Filipa Gondolána sa zas vraciam k brazílskej hudbe, ktorú som mal vždy rád.

A to je ktorá?

Je to trochu džez, ale je to aj pospolitá hudba, ktorá vzniká medzi hudobníkmi a ktorou sa približujeme k podstate hudby. Nie je to techno, keď človek stojí sám v tmavom štúdiu bez kontaktu s ostatným svetom. A čo sa týka tých výšok, predvediem ich, aby náhodou poslucháč, ktorý má rád Gotta, nebol sklamaný. Musím ich predviesť, inak to nejde.

Je zaujímavé, že ste prijali text od Michala Horáčka, kde sa priznávate k tomu, že ste starý zombie, ktorým vás označuje časť českej verejnosti. Prečo ste to dali na album?

Je to sebairónia, ale nezatrpknutá. Nebránim sa tomu, a nie som nahnevaný. Je frajerinou to prijať. Beriem to ako symbol, ktorý mnou neotriasol a neohrozí ma. V tom texte je veta: Ak bude čo spievať, budem vstávať ďalej, aj keď ma pochovali stokrát. Samozrejme, ak ma bude ešte niekto počúvať! Je to irónia osudu, nie irónia samého nad sebou. Okrem toho, prečo my, ľudia určitého veku, máme podľa dotyčného pána, ktorý ma nazval zombiem, sa nechať zahrabať? Ospravedlňovať sa svetu, že sme starší. Pokiaľ je človek stále tvorivý, tak predsa nemôže byť zombiem.

Minulý víkend ste vyhrali opäť doma Zlatého slávika. Hovorí vám niečo slovo konkurencia?

Po prelomovom roku 1989 mi mnohí neprajníci, nehovorím im nepriatelia, skôr neprajníci, tvrdili, že speváci, ktorí mali úspech v minulej dobe, skončili, a s novou dobou prídu noví speváci. Majú veľkú smolu. Mám pocit, že mám ešte väčší úspech, než som mal predtým. V štyridsaťročnej dráhe speváka je fenomenálne získať tridsať Slávikov a to nepočítam, že po revolúcii súťaž päť rokov neexistovala.

Nie je Slávik dnes skôr o tom, že sa vďaka nemu dajú získať cenné veci?

Slávik je hra, divák sa pri nej baví, ale ja ju beriem vážne. Keď som dostal tridsiateho, tak som mal ešte väčšiu radosť, než pri tom prvom. Vyletieť hore môže každý, veď veľa ľudí vie perfektne spievať, ale udržať to štyridsať rokov v tej najneistejšej profesii, kde môžete vyhorieť, je veľká vec.