FOTO - ČTK
Juraj Bača, bronzový medailista z aténskych olympijských hier, kajakár svetoznámej komárňanskej štvorky reprezentujúcej bratislavský ŠKP, okamžite prijal ponuku na rozhovor o financovaní a podmienkach našich športových špičiek. Hoci nešlo o jednoduchú tému a na štvrtkovom vyhlasovaní ankety o Najlepších slovenských kanoistov bol v časovej tiesni. Pointou rozhovoru bolo totiž spájanie jeho mena s poolympijskou kritikou finančného nedocenenia našich reprezentantov a ich nedostatočných podmienok na vrcholový šport strelcom Jozefom Göncim.
V médiách sa objavil napríklad titulok: "Aj Juraj Bača súhlasí s Göncim." Alebo vyjadrenie dvojnásobného bronzového medailistu v streľbe (1996, 2004): "Športovci sú veľmi radi, že som sa ozval. Niektorí ma aj verejne podporili - džudista Krnáč, kanoista Bača, slalomár Minčík."
Kajakár reagoval jednoznačne: "S Jozefom som na tému financovania a podmienok nikdy nehovoril. Výroky o jeho podpore v tejto veci dementujem."
Baču vníma športový národ ako neoficiálneho hovorcu štvorkajaku. Komárňanský rodák sa usmeje: "Mám to ako prax, študujem totiž v Nitre na katedre masmediálnej komunikácie a reklamy."
Kanoista na niektoré otázky odpovedal skutočne ako hovorca. V množnom čísle, niekedy, prirodzene, sám za seba. Nikdy nepoprel, že má rád pekné veci a peniaze považuje za dôležité. Z jeho úst sme neraz počuli i kritické slová na pomery v našom športe. Napríklad považoval za nedomyslené, že štvorkajak odmenil Slovenský olympijský výbor sumou, akoby išlo o jednotlivca, čiže 800-tisíc si podelili štyria.
Ako by ste charakterizovali financovanie a podmienky v slovenskom športe?
"Ak sa zamyslím nad špičkami, tak nie je podfinancovaný. Odráža celkovú spoločenskú situáciu. Iste nie sú docenení učitelia a lekári, aby som vyzdvihol najkrikľavejšie a najviac frekventované príklady. Pravdaže, mohol by som menovať ďalšiu stovku povolaní. I športovcov. Sú tu určité možnosti a štát sa nás snaží zabezpečiť. Ešte sme sa nedostali zo šoku z minulosti, aby sme sa už mohli zaradiť medzi prosperujúce krajiny. My to plne rešpektujeme."
Hovorili ste o slovenských špičkách, čo tí ostatní?
"Tu vidím problém, najmä pokiaľ ide o najmladších, ktorí ešte nedosiahli žiadne výsledky. To je risk, financovanie do neznáma. Ale je to jediná cesta, ako sa pevne usadiť vo svetovom športe. Na to, žiaľ, peniaze jednoducho neexistujú. Zatiaľ sa financujú najlepší, ktorí prinášajú medaily a dobré umiestnenia. Považujeme to nateraz za korektné."
Kto platí vás?
"Všetci štyria sme občianskymi zamestnancami ministerstva vnútra s nadtabuľkovým pravidelným platom. Stredisko štátnej športovej reprezentácie pri ministerstve nám pomáha v zháňaní materiálu a zabezpečovaní sústredení. Na čo nestačia jeho možnosti, to nám doplní olympijský výbor v rámci top tímu a kanoistický zväz. Pomoc sa sústreďuje z troch strán. Klamal by som, keby som povedal, že sme športovo i existenčne nezabezpečení. Mohli sme trénovať a pripravovať sa, kde sme chceli. Kdekoľvek na svete a ako dlho sme si želali."
Sen o olympijskej medaile bol u vás všetkých taký veľký, až sa zdalo, že prvenstvá z majstrovstiev sveta a Európy pre vás nič neznamenajú. Majú v tom azda "prsty" aj odmeny?
"Vo svetovej kanoistike sa pohybujeme dosť dlho na to, aby sme pochopili význam olympiády. Majstrov sveta je veľa, olympijských víťazov málo. S Mišom Riszdorferom sme z dvoj- a štvorkajaku dovedna päťnásobní majstri sveta a štvornásobní majstri Európy. Aj keby sme teoreticky na olympiáde iba víťazili, čo sa nám nepodarilo zatiaľ ani raz, mali by sme tri zlaté. Už tieto jednoduché počty ukazujú rozdiel. Navyše, všetci chápeme olympizmus ako najvážnejšie športové hnutie. Má svoju ideu, takmer trojtisícročnú tradíciu. Je to slávnosť. Žijeme síce v dobe, v ktorej svet ovládlo trhové myslenie, ale v tomto prípade sú prémie za dobré umiestnenie v pozadí. Pravdaže, zisk olympijskej medaily je reklamou, honorom, urobením si mena. A to všetko sprostredkovane prináša zisk i dobré podmienky. To je dôležité, nie ,dlaňovka'. To, čo u nás začali Attila Szabó a Slávo Kňazovický, sme s Mišom, Ričim a Erikom, ba celou aténskou zostavou posunuli o čosi ďalej. Naša kanoistika má meno."
U nás však nemáme regulárnu kilometrovú trať. Vyjadrili ste sa tiež: Maďari majú lepšie podmienky na prípravu, ale aj lepšie existenčné zabezpečenie. Nemohol Gönci vychádzať z týchto vyjadrení?
"Možno, že mohol, ani mu jeho názory neberiem. Ibaže som sa k nim nikdy nehlásil. Jemu chýba strelnica, nám regulárny kanál. Zaslúžili by sme si dráhu i svetové preteky. Už sa začalo dosť robiť v prospech veci. Na vine nebol štát, ale samotní kanoisti, myslím teda funkcionárov v uplynulých rokoch. Trieštili sa sily, jestvovali tri projekty. Keby bol iba jeden, dráha v Jarovciach by iste stála. Pravdaže, Maďari majú lepšie podmienky i viac peňazí. U nich je kanoistika národným športom. Pochybujem, že špičkoví maďarskí hokejisti dostávajú toľko peňazí ako naši najlepší v slovenskej extralige. Môžem byť stokrát majster sveta, hokej zostane u nás vecou národnej prestíže."
