"Je rozmaznaná a tlstá, ale to nevadí, je zlatá. Má taký nádherný výraz, aj keď je stará. Je krásna, lebo je to naša mačka. Hlavne ten ňufáčik. Keď dá uši dozadu, vyzerá ako sfinga. Pradie tak nahlas, že sa pri nej nedá zaspať," hovoria o kocúrovi, ušetrenom svojho potomstva, naše deti. Oliverovi zavadzia iba pri futbale v obývačke. Kristína je už schopná likvidovať aj mačacie hovienka.
FOTO - (ea)
V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia a redaktori SME o svojom spolunažívaní so zvieratami
Dnes: EVA ANDREJČÁKOVÁ, redaktorka Víkendu
Jedného dňa naša dcéra, strachopud prvej triedy, utekajúci aj pred muchou, zatúžila po mačke. Nikdy, povedala som, v paneláku s mačkou žiť nebudem. Keď bude záhrada, bude aj mačka. Roky som si nosila v hlave obraz, ako moja babička chovala na dvore dvanásť mačiek a ja som im pravidelne chodila kupovať mlieko - vreckové modré, za dve koruny, nie červené za tri desať, ani škatuľové za päť.
Prvýkrát sme nedostatok zvierat v bratislavskom sídliskovom byte vyriešili za pomoci krstného otca krídlatým vianočným darčekom - korelou Kornéliou. Netrvalo dlho a vták zatúžil po slobode. Spolu s ním uletela aj predstava, že si so zvieratami u nás rozumieme.
Klietka po Kornélii zívala prázdnotou. Našťastie len krátko, lebo na ďalšie Vianoce prikvitol strýko s párom zebričiek, Mišom a Ančou. Chvíľu trvalo, kým sme si zvykli na švitorenie, no boli sme opäť o krok ďalej na ceste lásky k rodinnému miláčikovi.
Na Kristínine deviate narodeniny sa ním stal zajac Fuňo. Po niekoľkých mesiacoch vcelku príjemného spolužitia, za nevyhnutného rozlišovania zajačích bobkov a obľúbeného Nesquiku, sme ho našli doma mŕtveho. Doteraz nevieme, čo sa s ním stalo. Bolo nám za ním fakt veľmi smutno. Pochovali sme ho pri Štefánikovej mohyle v Ivanke pri Dunaji, kam sa za ním občas na bicykloch vyberieme. Naša babka si po tejto bolestnej skúsenosti povedala, že v prípade opätovného a neodolateľného pokušenia preberie zodpovednosť za zvieratá v našej rodine na seba.
A tak, po neúspešnom pokuse získať si srdce mačičky z útulku, dostal sa k nej, a teda aj k nám, istý pán kocúr. Votrel sa medzi nás tak, ako to dokáže len fúzatá potvora z rodu mačkovitých šeliem. Veď mohla som povedať nie, keď moja kolegyňa, milovníčka zvierat Barbora Dvořáková, oslovila svoju kamarátku, teda moju svokru, s tým, že sa našlo hnedosrsté modrooké nevinné stvorenie, ktoré potrebuje zachrániť život?
Kastrovanému siamskému kocúrovi, ktorého našli ľudia vyhodeného v stajni so zápalom pľúc, vyliečili ho a opäť nechali opusteného, dala naša Kristína meno Papyrus. Zaľúbili sa do seba hneď a ich láska nebrala žiadne ohľady na mamu, brata, otca či iných členov rodiny. Všetci sme nasledovali až po zvierati.
Netrvalo dlho a napriek mojim vidieckym prežitkom tento kocúr veľkých rozmerov, s panskými maniérmi, krásnou ligotavou srsťou a pohľadom nevinnejším než má naša Kristína, keď má prúser, poputoval spod babkiných krídel do nášho bytu.
Vznešené meno pre eunucha s modrou krvou vystriedali v praktickom živote všelijaké iné mená. Nakoniec sa oslovovanie ustálilo na menách Kuči, Kušňa a Kušniatko.
Zviera, ktoré sa čoraz viac prejavovalo typickou utáranosťou siamskych mačiek, sa napriek ľudskému zásahu do svojich prirodzených pudov, nezaprelo. Myš by síce nechytilo, nad párkami ohŕňa nosom a žerie výlučne vybrané značky mačacích konzerv, no vôňu surového mäsa zacíti v okamihu, keď ho vyberáme z mrazničky. Zebričkám výdatne znepríjemňuje život nečakanými útokmi, a keď to naňho príde, poľuje aj na šnúru od žehličky. Jeho nočné výpravy po policiach, stoloch, posteliach a našich hlavách sú bežnou súčasťou nášho tréningu v hode predmetom po mačke.
Ktovie, či náš kocúr niekedy sníval o tom, o čom snívali, každý po svojom, členovia našej rodiny. Nech sa však deje čokoľvek, je už náš. Pomohol nám prekonať strach z nepoznaného a naučil nás myslieť jeden na druhého v zlom aj v dobrom. Momentálne sa najviac sústreďuje na výchovu našej Kristíny.
Niekoľko týždňov nemohla nájsť svoje nie práve lacné, ťažko vymodlené tango nohavičky s mačičkou vyšitou na prednej časti. Objavili sa tento týždeň. Boli na dne tašky, v ktorej sa Papyrus občas presúva po meste. Jeho milovaná pani ich už oplakala, ale nové sme nekúpili. A dobre sme urobili. Ide predsa o mačičku.
