Dezertér Charles Jenkins prišiel 11. septembra na základňu Camp Zama, aby sa vzdal americkej armáde, tento utorok z nej slobodný odchádzal.
Keď Charles Jenkins predminulý týždeň vychádzal z amerického vojenského väzenia, vyzeral poľutovaniahodne. Šesťdesiatštyriročný starec so slzami na krajíčku. Bol však šťastný. Po 39 rokoch sa konečne stal slobodným človekom. Skončila sa jedna z absurdných drám studenej vojny, ktorej bol hlavným hrdinom. Po krátkom pobyte na vojenskej základni ho tento utorok definitívne prepustili na slobodu.
Jenkins má svojím spôsobom šťastie v nešťastí - keby nebolo nešťastnej doby, sotva by sa bol spoznal so svojou manželkou. Američan Charles Jenkins dezertoval do krajiny s brutálnou diktatúrou. Jeho manželku, Japonku Hitomi Sogaovú, uniesli severokórejskí agenti a ich dcéry boli zajatkyňami stalinistického režimu v KĽDR. Teraz prvýkrát dostanú šancu žiť normálnym životom.
Únos alebo dezercia?
Zamotaný príbeh sa začal v roku 1965, keď seržant Jenkins zmizol počas hliadky na najstráženejšej hranici na svete, v takzvanej demilitarizovanej zóne, ktorá oddeľuje severnú a južnú časť severokórejského polostrova. Uniesli ho Severokórejci, alebo skutočne dezertoval? Jeho rodina aj priatelia tvrdili, že ho uniesli.
Jenkins vyrastal v chudobnej rodine vo farmárskom západákove v Severnej Karolíne. Pamätajú si ho tam ako chudého ušatého chalana, ktorý sníval o tom, ako sa stane vojakom. Do armády sa prihlásil, keď mal pätnásť rokov a jeho rodina nikdy nepripúšťala, že by bol dezertérom.
Americká armáda ho však za zbeha považovala. Zachytili jeho hlas v severokórejskom propagandistickom vysielaní a nasvedčovali tomu aj okolnosti jeho zmiznutia.
Až nedávno, pred americkým vojenským súdom Jenkins priznal, že utiekol. Predtým, ako išiel s hliadkou na stráž, dal si desať plechoviek piva na guráž. Vojakom povedal, aby ho počkali, že niečo začul a musí ísť skontrolovať cestu pod nimi. Stratil sa v tme a vykročil cez mínové pole do Severnej Kórey. V ruke držal samopal a na ňom priviazané biele tričko. "Vedel som na sto percent, čo robím, ale nevedel som, aké to bude mať dôsledky. Nevedel som, že si ma v Severnej Kórei nechajú."
Symbolický trest
Jenkins bol naivný a o svetovej politike toho vedel málo. Utiekol vraj preto, aby sa vyhol nebezpečnému nasadeniu vo Vietname. Cez Severnú Kóreu sa chcel dostať do Ruska a odtiaľ plánoval návrat do Spojených štátov, tvrdil teraz pred súdom. Táto krkolomná konštrukcia sudcov nepresvedčila a považovali ju skôr za pominutie zmyslov.
Jenkinsa súdil vojenský súd v Japonsku, kde majú Američania vojenské základne. Obvinili ho z dezercie a napomáhania nepriateľovi. Degradovali ho. Priznal sa. Výmenou za miernejší trest sľúbil, že povie, čo vie o komunistickej Kórei. Často sa rozplakal a spomínal. "Vy neviete, čo to znamená povedať ,nie' v Severnej Kórei. Raz poviete niečo zlé o Kim Ir-senovi a kopete si vlastný hrob."
Súd bol zhovievavý a naplnil očakávania Japoncov, ktorí si želali pre starého muža čo najnižší trest. Jenkinsova manželka sa totiž v Japonsku stala národnou hrdinkou - predovšetkým za to, ako elegantne sa dokázala vyrovnať s neľahkým životným osudom. Dostal 30 dní väzenia a za vzorné správanie ho pustili o päť dní skôr. Nemohol vyviaznuť bez trestu - hoci symbolického - v čase, keď desaťtisíce Američanov bojujú v Iraku a Afganistane.
Propagandistická bábka
Jenkins pred súdom prvýkrát hovoril o tom, ako žil v Severnej Kórei. Už krátko po úteku si uvedomil, akú hlúposť spravil.
"Spali sme na zemi, elektrinu väčšinou vypínali, voda v dome nebola," vypovedal. "Kúpanie sme mali povolené len raz za mesiac, ale v lete sa nám podarilo okúpať sa v rieke častejšie."
Jenkins žil v dome neďaleko Pchjongjangu spoločne s ďalšími troma americkými dezertérmi. Býval tam s nimi aj ich politický vedúci. Ten ich pripravoval na život v Kórejskej ľudovodemokratickej republike predovšetkým po ideovej stránke. K vzdelávaniu však patrili aj bitky či odstránenie amerického tetovania bez anestézy. Chudobnú stravu si vylepšovali lovom rýb v rieke.
Každý deň museli študovať desať hodín dielo veľkého milovaného vodcu Kim Ir-sena. Ak sa ho nenabifľovali dosť dobre, za trest sa ho učili 16 hodín v nedeľu, v jediný voľný deň. Dom bol prešpikovaný odpočúvacími zariadeniami.
Zlomili ich a všetci začali s režimom spolupracovať. Charles vyučoval angličtinu severokórejských špiónov, stal sa propagandistickou bábkou stalinského štátu, živým dôkazom toho, že ľudia zo Západu by chceli žiť radšej v komunistickej Kórei ako na prehnitom Západe. Zahral si aj v severokórejskom filme Neznámy hrdina. Tí, čo film videli, hovorili, že americký špión v jeho podaní vyzeral ako čosi medzi grófom Draculom a hrôzostrašným samurajským bojovníkom v obleku.
Životná láska
Nový zmysel života našiel až v júni 1980, keď sa stretol s budúcou manželkou. Svadba bola o dva mesiace. Hitomi Sogaová sa na rozdiel od Jenkinsa neocitla v KĽDR dobrovoľne. Uniesli ju v roku 1978 severokórejskí špióni spoločne s jej matkou, keď sa prechádzali po pláži neďaleko svojho domu na ostrove Sado. Matku pravdepodobne zabili, pretože sa im nehodila do plánov.
Hitomi prešla rovnako ako jej manžel procesom dôkladného vymývania mozgov. Vyučovala agentov japončinu a japonské reálie. Napriek extrémnym podmienkam dokázali Charles a Hitomi vytvoriť v svojom stráženom domčeku v Pchjongjangu ostrov ako-tak normálneho života, v ktorom vychovali svoje dve dcéry Miku (21) a Belindu (19). Hitomi hovorí, že Charles bol dobrým a milujúcim otcom.
Premiér záchranca
Záchrancom ich rodiny sa stal japonský premiér Džuničiro Koizumi, ktorému sa v roku 2002 podarilo priamo v Pchjongjangu vyjednať u Kim Čong-ila prepustenie unesených japonských občanov.
Hitomi sa mohla vrátiť do vlasti, Jenkins aj s dcérami, ktoré boli už občiankami KĽDR, zostali. Američan sa obával vojenského súdu, ktorý ho v Japonsku nevyhnutne čakal, pretože Japonsko má so Spojenými štátmi dohodu o vydávaní zločincov. Podľa svojich slov sa však ešte viac bál, že jeho dcéry čaká "kariéra" kórejských špióniek, takže sa rozhodol s dcérami nasledovať manželku. V júli sa stretli najprv v Indonézii, aby sa dohodli, ako chcú žiť ďalej. Po týždni sa rozhodli, že to risknú a odcestujú spolu do Japonska - to sa už odohralo pod dohľadom médií, ktoré pritiahol veľký príbeh. Američania boli vraj už v tom čase dostatočne obmäkčení ustavičným presviedčaním japonských diplomatov, aby Jenkins dostal nízky trest.
Po prepustení z väzenia strávil niekoľko dní na vojenskej základni Camp Zama, odkiaľ odišiel v utorok, aby mohol objať svoju manželku ako slobodný človek v slobodnej krajine.
Nový život
Rodina sa plánuje usadiť na ostrove Sado v tradičnom japonskom trojizbovom dome, ktorý stojí ani nie dva kilometre od pláže, kde uniesli Sogu. Starosta už požiadal miestnu univerzitu, aby zabezpečila výučbu pre ich dievčatá, ktoré získali severokórejské vzdelanie, v Japonsku zrejme nepoužiteľné.
Jenkins, ktorý japončinu príliš neovláda a onedlho by mal odísť do dôchodku, už prostredníctvom svojej manželky požiadal radnicu o miesto. Jeho zdravie je však podlomené a ani mesto, napriek prísľubu, že ich rodinu bude podporovať, zatiaľ nevie, čo by mohlo Američanovi ponúknuť. Rodina sa však o svoju budúcnosť obávať nemusí, podporu jej prisľúbila aj vláda.
FOTO - REUTERS
Jenkinsova manželka Hitomi (vpravo) a ich dcéry Belinda (vľavo) a Mika (uprostred).
