"Američania na jeseň osemdesiateho deviateho roku stáli pred záhadou, prečo sa v Československu nič nerúca, prečo nedochádza k takému pohybu ako v Poľsku, Maďarsku či v bývalej NDR," hovorí historik VILÉM PREČAN, editor ojedinelej knihy Praha ... Washington ... Praha, obsahujúcej 132 odtajnených telegramov, ktoré v novembri a decembri 1989 odišli z americkej ambasády do Bieleho domu.

"Ich rozpaky sa zákonite odrážali aj v tých depešiach," pokračuje Vilém Prečan, "svedčí o tom aj z dnešného pohľadu až úsmevný text, ktorý veľvyslankyňa Shirley Temple-Blacková poslala do vlasti siedmeho novembra. Píše o tom, aké katastrofálne následky pre československo-americké vzťahy by malo zrušenie cesty vtedajšieho vrcholného komunistického ideológa Jana Fojtíka do USA. O to väčší rešpekt vyvoláva potom prenikavý úsudok z 18. novembra, keď sa v prvom komentári po masakri na Národnej triede zdôrazňuje, že ide o zlomovú záležitosť, ktorá mení celý pohľad na vyhliadky Jakešovho režimu. Okamžité odporúčanie zrušiť Fojtíkovu cestu bolo samozrejmosťou."

Myslíte, že v knihe sú tie najdôležitejšie dokumenty?

Korešpondencia ambasády je veľmi rôznorodá, nevieme, aká časť sa týkala novembrovej revolúcie. Od začiatku novembra do konca decembra bolo tých depeší okolo dvetisícpäťsto. My sme pracovali s tým, čo bolo odtajnené.

Je to len iný, netradičný pohľad na novembrové udalosti zvonku alebo je tam aj niečo, čo prinieslo niečo zásadne nové z hľadiska historiografického?

Určite je prekvapujúce, ako išlo americké spravodajstvo do hĺbky, predovšetkým v sledovaní situácie vnútri komunistickej strany a jej vedenia. Tu je zrejmý deficit nášho doterajšieho skúmania.

Potvrdzovali americké depeše vaše osobné hodnotenie revolučných udalostí?

Určite. V dejinách nie je nič dané vopred a aj americké dokumenty potvrdili moje presvedčenie, že je krivdou podceňovať dnes odvahu a hrdinstvo protagonistov revolúcie. Nemôžem počúvať, keď sa dnes mudruje o tom, že to nemohlo dopadnúť inak, že moc ležala na ulici a všetko sa zrútilo z jedného dňa na druhý.

Verili ste v pokojný priebeh revolúcie?

Jedinú nádej či až presvedčenie, že nepríde ku krviprelievaniu, som čerpal z chystaného, vôbec prvého stretnutia Gorbačova s Bushom na Malte. Na tejto schôdzke ruskému prezidentovi nesmierne záležalo. Vravel som si, že Gorbačov si nenechá od Jakeša napľuť do svojej polievky. Takéto signály nakoniec z Moskvy prichádzali, a tak sa československé komunistické vedenie ocitlo v naprostej izolácii, bez tradičnej sovietskej opory.

Posledný telegram má dátum 29. decembra. Má zmysel dúfať, či snažiť sa, aby sa podobné zdroje ešte objavili?

Iste, tá mozaika má byť čo najúplnejšia, zaujímavý by bol pohľad Nemcov, Angličanov, Francúzov, ako to videli ich informátori.

Je to reálne želanie?

To závisí od zákonov a predpisov príslušnej krajiny, dĺžka utajovania dokumentov je rôzna. Keď sme sa pri dvadsiatom výročí Charty 77 obrátili na ministerstvá zahraničia viacerých krajín o poskytnutie ich vtedajšieho spravodajstva, vyhoveli nám len Holanďania a Maďari. Takže neviem.

Aký je ideálny čas na spracovanie istej dejinnej udalosti?

Každá generácia historikov splodí novú knižku o antickom Ríme. Ľudia sa pozerajú na minulosť svojimi očami, hľadajú tam a sú schopní vidieť vždy niečo iné. Kým sa ustáli názor a sú k dispozícii všetky pramene, trvá to zhruba päťdesiat rokov. No historické poznávanie sa nekončí nikdy.

Teda sa ďalej pokračuje aj v skúmaní novembrových udalostí?

Samozrejme, pritom nemusí ísť nevyhnutne o prevratné objavy. Ja dúfam, že sa raz ľudia dozvedia, ako to bolo so zásahom na Národnej triede. My sa môžeme len nazdávať, komu to bolo alebo malo byť na prospech, či existoval v komunistickej strane plán na odstránenie Jakeša či Štěpána. Možno to niekto vie, niekde to zaznamenal, niekomu sa zdôveril, alebo to povie na smrteľnej posteli.

Historiografický význam publikácie je nesporný, je to však čítanie aj pre širšiu verejnosť?

Jej výpovedná hodnota je mnohostranná. Okrem vzrušujúceho čítania je to dobrý liek proti zjednodušenému pohľadu na minulosť. S trochou trpkosti sa pozerám na to, že ľudia ako keby smútili za starými časmi a nedoceňovali slobodu, ktorú získali. Možno by ľudia potrebovali opäť prežiť jeden deň v starých časoch, aby si uvedomili, čoho sa zbavili.