Harald Stiffel si včera neprial, aby bol fotografovaný. Odvolával sa na zákon o sudcoch, ktorý umožňuje uverejniť podobizeň sudcu iba s jeho súhlasom. V prípade ignorovania jeho požiadavky sa SME vyhrážal ďalším súdom. Sťažoval sa aj senátu Krajského súdu v Bratislave. Snahu o fotografovanie označil za nátlak voči jeho osobe a pokračovanie diskreditačnej kampane. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

BRATISLAVA, BANSKÁ BYSTRICA - Denník SME musí sudcovi Najvyššieho súdu Haraldovi Stiffelovi zaplatiť tri milióny korún a ospravedlniť sa mu. Rozhodol o tom včera Krajský súd v Bratislave.

Stiffel SME žaloval za články z roku 2002 o procese s kňazom Jozefom Labudom. Stiffel bol v čase pôvodného procesu členom senátu Najvyššieho súdu, ktorý vyslovil právny názor, že sa Labuda dopustil trestného činu.

Stiffel vo svojom stanovisku tvrdí, že on Labudu neodsúdil, to vraj urobil až Krajský súd v Banskej Bystrici.

Súd aj Stiffel odmietli pripustiť, že bol proces proti Labudovi politický. "Je to absurdné," povedal Stiffel.

Rímskokatolíckeho kňaza Labudu odsúdili v roku 1980 na pol roka za trestný čin marenia dohľadu nad cirkvou. Celú akciu od zadržania skupiny v roku 1980 až do vynesenia rozsudku režírovala Štátna bezpečnosť, štyria príslušníci sa dokonca na procese v Banskej Bystrici aj zúčastnili. Jozef Labuda sa neskôr odsťahoval do Čiech.

V auguste 1980 vpadli policajti a tajní do chaty v obci Kyjatice, kde sa týždeň rekreovali siedmi ľudia. Jediným problémom boli pravidelné náboženské obrady, ktorým sa počas pobytu venovali. V osudný deň sa modlil práve Jozef Labuda.

Banskobystrický sudca Ľubomír Samuel si na prípad spomína úplne presne. Pri prvom rozhodnutí bol členom senátu, pri druhom predsedom a pri treťom, ktorý Labudu definitívne odsúdil, už nebol. Vyhodili ho.

Samuel hovorí o kauze s predstaviteľmi cirkvi, ako o primitívnom prenasledovaní nevinných ľudí.

"Keď sme farára Labudu dostali prvý raz, boli aj s Kesegovou bezpodmienečne odsúdení okresným súdom. To, že sa niekto modlil na chate s niekoľkými ľuďmi, nie je trestný čin. Kvalifikovali sme to ako priestupok," spomína si Samuel. "Svedomie mi nedalo odsúdiť nevinných ľudí."

Obžaloba však nebola s rozsudkom spokojná a odvolala sa pre porušenie zákona. O odvolaní rozhodoval senát Najvyššieho súdu.

"Najvyšší súd zaujal záväzné stanovisko, že Labuda spáchal trestný čin a treba ho odsúdiť. Senát, kde bol v tom čase aj Stiffel, zrušil naše rozhodnutie a prípad nám vrátil na prerokovanie. Boli sme viazaní právnym názorom, že Labudu treba odsúdiť," hovorí Samuel. Tvrdí, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sa objavilo aj na iných súdoch, ako návod na ďalšie podobné prípady.

V tom čase bol Samuel už predsedom senátu. V deň pojednávania bola chodba súdu plná eštebákov a cirkevných hodnostárov. Všetci, vrátane advokáta Jána Čarnogurského, čakali na verdikt.

"Za pol hodiny bolo po všetkom. Konštatovali sme, že priestupok je premlčaný a Labudu sme oslobodili," hovorí Samuel.

Najvyšší súd znova potvrdil svoj názor, že Labuda je vinný a rozhodol o zmene zloženia senátu. Nový senát už kňaza odsúdil.

Samuela vyhodili zo senátu a navrhli ministrovi spravodlivosti, aby ho vyhodili aj z justície.

Podľa Samuela právny názor Najvyššieho súdu nútil banskobystrický senát, aby odsúdil nevinného človeka.

Anketa

Čo je politický proces?

Opýtaným sme položili rovnakú otázku, či možno ako politický označiť súdny proces z osemdesiatych rokov, v ktorom odsúdili kňaza za vykonanie súkromnej a nepovolenej bohoslužby. Nikto z oslovených pri kladení otázky nevedel, o aký prípad ide.

MARIÁN GULA, Ústav pamäti národa: "Samozrejme, je to politický proces. Komunistická strana ešte v osemdesiatych rokoch potláčala slobodu vyznania a to patrí do tejto kategórie."

MARIÁN GAVENDA, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: "Porušovanie základných ľudských práv a slobôd zakotvených v Charte OSN malo v tých časoch politickú motiváciu. Aj zákaz slúženia omší a obmedzovanie náboženského života bolo proti charte. Napokon aj zákon o kontrole štátu nad cirkvou bol proti základným slobodám a právam a bol politicky motivovaný. Preto takýto proces možno v širšom ponímaní považovať za politický."

ONDREJ PROSTREDNÍK, generálny riaditeľ Ekumenickej rady cirkví: "Vzhľadom na kontext osemdesiatych rokov pokiaľ ide o dozor štátu nad cirkvami, ktorý bol jasne politicky motivovaný, je takáto záležitosť rozhodne politická. V tom čase bolo veľa príležitostí, kedy jednoducho cirkev musela robiť veci, ktoré boli v rozpore s vtedajšími pravidlami, lebo tu nebola politická vôľa, aby cirkev mohla pôsobiť tak, ako potrebovala. Ak niekoho súdili za to, že urobil bohoslužbu, ktorá bola v rozpore s vtedajšími pravidlami, myslím, že to bol politicky motivovaný proces."

PETER KRESÁK, ústavný právnik: "Z právneho pohľadu je to zložité. Jednoznačné je, že bol zrejme odsúdený v zmysle vtedy platných zákonov. Po druhé, že vtedy platné zákony neboli v súlade so všeobecne uznávaným demokratickým štandardom. Asi tam bol morálny a hodnotový problém a asi sa to dá hodnotiť ako politický problém. Ale viem si predstaviť, že striktne vzaté sa veci právne diali na základe vtedy platných zákonov. Žiaľ, vtedy boli také zákony."

MIROSLAV KUSÝ, politológ: "Boli to politické procesy celým svojím zameraním. ŠtB sa vždy snažila natiahnuť to na nejaký trestnoprávny paragraf. Aj ja som bol súdený podľa Trestného zákona za poškodzovanie dobrého mena Slovenska v zahraničí. Bol to zákon, ale ten zákon bol preto tak formulovaný, aby mohli byť politické procesy. Aj ten, kto prekročil štátnu hranicu, bol súdený podľa zákona, ale boli to politickí utečenci."

JIŘÍ PEHE, politológ: "Každopádne. Neviem, z akého dôvodu by v akomkoľvek štáte nemohol kňaz vykonávať súkromnú bohoslužbu. Aj keď tomu komunistické zákony bránili, tak ide o základné ľudské právo."

DUŠAN KOVÁČ, historik: "Možno to považovať za politický proces. Ak bola bohoslužba súkromná, tak preto, že niektorí kňazi takzvanej neoficiálnej cirkvi nemali povolené bohoslužby a boli prenasledovaní. Ak to bol takýto prípad, je to možné považovať za politické."

KAROL ONDRIAŠ, poslanec KSS: "Možno."

JÚLIUS BROCKA, poslanec KDH: "Áno. Sloboda vyznania je základným ľudským právom a táto sa v komunistickom režime ľuďom upierala aj takýmto spôsobom. Režim prenasledoval a súdne stíhal ľudí, ktorí sa dopustili takýchto činov, ktoré v normálnej demokratickej a slušnej spoločnosti nemôžu byť žiadnym priestupkom a v komunistickom režime to bol čin, za ktorý títo ľudia boli stíhaní."

ROBERT KALIŇÁK, poslanec Smeru: "Samozrejme, z pohľadu etického to vidím jednoznačne ako politický proces. Problém bol v tom, že v tom čase aj zákonodarstvo de facto zakotvovalo politický proces. Ak to v tom čase bolo porušením existujúcich právnych predpisov v rámci vtedajšej ČSSR, tak ten proces bol legálny v zmysle nášho zákonodarstva, nelegálny v zmysle ochrany ľudských práv a politický. Systém legalizoval politické procesy a neviem, či mal sudca vtedy na výber." (rp)