PÝCHU (29). Napriek svojmu veku patrí Pýcha už niekoľko rokov medzi tých fotografov, ktorým sa české a slovenské celebrity z oblasti hudobného šoubiznisu nebránia, ale naopak ich vyhľadávajú. Zaujímavo zachytiť známe tváre, ktoré sa dokážu v ktorýkoľvek okamih do objektívu profesionálne usmiať, nie je jednoduché. Výstava Ondřeja Pýchu Lidi! v Auparku, v kolekcii ktorej diváci nájdu do konca roka portréty Lucie Bílej, Richarda Müllera, Anny K., Jany Kirschner, Ivy Bittovej, Celine Dion alebo Allanis Morrissette, dokazuje, že je to možné.

Prečo sú centrom vašej pozornosti ľudia a ich portréty?

Fotografovanie ako technický akt ma na fotografii zaujíma len spolovice. Druhou polovicou je komunikácia. Neuspokojujú ma neživé predmety, páči sa mi, že sa môžem výtvarne prejaviť a zároveň byť v kontakte s ľuďmi.

Je hlavným motívom vašej práce príležitosť zoznámiť sa s celebritami?

Možno to tak bolo, keď som bol tínedžerom. Mohol som si splniť akýsi sen. Neskôr ma viac začalo zaujímať, čo tí ľudia robia, akú prácu majú za sebou a akí sú.

Stalo sa vám, že ste fotografovali človeka, o ktorom ste vôbec nič nevedeli?

Keď som v roku 1996 dostal ponuku fotografovať Céline Dion , nepoznal som ju. Bol som vtedy klubovo-rockové dieťa, takže Dion, ktorá v tom čase tajne nakrúcala na Barrandove akýsi videoklip, ma takmer nezaujímala - bola síce známa vo svete, ale ja som mal v ten deň veľa inej práce. Napriek tomu, že som mohol pri nej byť celé dva dni, prišiel som za ňou až ku koncu nakrúcania.

Ako zareagovala?

Vyviedol som ju tým trochu z miery a snažila sa všetko dobehnúť - počas každej pauzy hľadala očami môj objektív. A aká je to hviezda, som zistil až o pol roka neskôr, keď do kín prišiel Titanic.

Popri slávnych menách starších fotografov vás zaradili do výpravnej publikácie Osobnosti súčasnej českej reklamnej a módnej fotografie. Aký je to pocit pre takého mladého človeka ako ste vy?

V prvom momente to bolo príjemné. Keď som si však nalistoval knihu, ktorá je zoradená podľa abecedy, zistil som, že po mojom mene ide Saudek alebo Stano. Mal som chuť z toho celého zutekať - nechápal som, čo medzi týmito autoritami vôbec robím.

Vaše práce sú zamerané skôr komerčne. Dá sa z komercie urobiť celoživotný program?

Občas komerciu opúšťam. Ani aktuálna výstava nemá s ňou veľa spoločného. Živím sa komerciou, ktorá však vyšla z toho, čo som vždy chcel robiť. Od detstva ma fascinoval hudobný život, bol som ním až posadnutý. A keď dnes niečo preň robím, nevnímam to ako komerciu. Navyše, ak čokoľvek, aj komerciu robíte so srdcom, tak to dobré, čo do toho vložíte, sa vám vždy viacnásobne vráti.

Vytvorili ste viac ako sto obalov na hudobné cédečká. Nebojíte sa, že sa môžete "prepáliť"?

Aj keď sa toho trochu obávam, núti ma to stále si vymýšľať niečo nové. Ale svoj prvý obal som realizoval, keď som mal šestnásť, takže ak to rozpočítame na tie roky, nie je to až také hrozné.

Máte pred sebou nejaký konkrétny cieľ, program, alebo máte pocit, že sa ešte len hľadáte?

Hľadám sa, ako napokon každý. Svoju prácu však chcem urobiť dobre, ale pritom netlačiť na pílu. Je to veľmi dôležité v každej profesii, keď sa prezentujete vecami, ktoré sú na očiach. Najdôležitejšie je pre mňa nestratiť cit pre to, aby som neurobil viac paseky ako úžitku.

Existuje vôbec rozdiel medzi komerčným portrétom a umeleckým, alebo je to špekulácia?

Túto výstavu som urobil aj preto, aby sa tieto dva svety preľnuli. Bol by som rád, keby sa mi otvorila cesta k fotografiám, akou je napríklad portrét Richarda Müllera, ktorý práve v tejto nekomerčnej podobe mohol vzniknúť len preto, že sme strávili spolu intenzívne štyri dni v Amerike.

Autor: TINA ČORNÁ