Počas poslednej návštevy Poľska bol prezident George W. Bush v Osvienčime, na mieste jednej z najstrašnejších rán v dejinách ľudstva. Pri odchode sa vyjadril: "Toto miesto nám silne pripomína, že civilizovaný svet nikdy nesmie zabudnúť na to, čo sa tu stalo. Kiež Boh žehná obetiam a rodinám obetí a kiež si to budeme pamätať navždy."

Bez osobného požehnania

Na druhý deň prezident odišiel do Ruska, do Sankt Peterburgu. Tam si však už nenašiel čas ísť na Solovecké ostrovy, kde bol prvý tábor gulagu. Ani nevyzval svet, aby "nikdy nezabudol" na milióny ľudí, ktorí zahynuli v sovietskych koncentračných táboroch oveľa skôr, než bol postavený Osvienčim a ešte aj o mnoho rokov po tom, čo bol Osvienčim odhalený. Rodiny obetí sovietskeho komunizmu - ktorých bolo ešte omnoho viac než rodín, ktoré prišli o svojich milovaných v hitlerovských táboroch - nedostali od lídra slobodného sveta žiadne osobitné požehnanie.

Ale nielen jemu by sa malo vyčítať, že si nepripomenul nevinných mŕtvych v gulagu - nie je v tom sám. Medzinárodné veličiny pri návštevách Ruska si len zriedka nájdu čas pripomenúť si tragédie sovietskeho komunizmu. Ruský štát toho veľa neurobil pre pamiatku miliónov ľudí, ktorí zahynuli alebo sa celý život pretrápili v stovkách táborov roztrúsených po celom bývalom Sovietskom zväze. Turistické autobusy nerozvážajú návštevníkov po pamätníkoch ako Osvienčim, pretože také pamätníky neexistujú. Vznikli súkromné, neformálne pamätníky, lenže ruský štát a väčšina ruskej spoločnosti sa skôr snaží vyhnúť konfrontácii so svojou sovietskou minulosťou.

Je to čudné, ale v posledných parlamentných voľbách sú najsilnejšími stranami v Rusku dve strany s historickými väzbami na gulag. Starí otcovia Komunistickej strany Ruskej federácie (nie Socialistickej či Sociálnodemokratickej strany) zakladali gulag. Neformálnou hlavou najväčšej politickej strany Jednotné Rusko je prezident Vladimír Putin, odchovanec KGB, poslednej inkarnácie sovietskej tajnej polície, ktorá gulagy riadila. Vladimír Putin a vedenie Komunistickej strany robia výrazne inú politiku než ich predchodcovia, ale uznaniu hrôz minulosti svojich organizácií venovali skutočne len nepatrnú energiu.

Za to, kto si

Anne Applebaumová, kolumnistka denníka The Washington Post, však nezabudla. Jej kniha Gulag: História robí všetko pre to, aby sa na obete sovietskych koncentračných táborov nezabudlo a aby sa vedelo o páchateľoch. Jej kniha je tragickým svedectvom o zle, ktorým sa môžu stať diktatúry inšpirované ideológiami.

V sovietskych táboroch - ako Anne Applebaumová veľmi vecným, faktografickým spôsobom dokladá - ľudí mučili a zabíjali tými najneľudskejšími spôsobmi - umierali napchatí do dobytčiakov, ležiac vo výkaloch, znásilňovaní, vyhladovaní, zmrznutí či postojačky nahí, so spútanými rukami a nohami, v močiaroch a medzi komármi. Rozmery tých hrôz si len málokto vie predstaviť, v Rusku aj na Západe. Plno mojich študentov na Stanforde o gulagu nikdy nepočulo. (Správa Alexandra Solženicyna vyšla už dávno.) Je to síce veľmi ťažké a ťaživé čítanie, ale aj tak by táto kniha mala byť povinným čítaním každého študenta dejín dvadsiateho storočia - v Moskve v Rusku aj v Moscow v Idahu.

Pre akademikov sovietskej éry nie je tá kniha nejakým novým šokujúcim materiálom. Všetci vážni akademici by mali vedieť, že koncentračné tábory sa nezačali za Stalina, ale za Lenina. Malo by byť jasné, že všetkých tých ľudí neposielali do koncentračných táborov za to, čo urobili, ale za to, kým boli.

Niekoho možno prekvapí, keď sa dočíta o ekonomickej funkcii, ktorú mali tábory plniť. Za Stalina boli tábory jednoducho ukrutnejšou, ale rovnako neefektívnou metódou využívania práce na budovanie socializmu, ako bola práca v Sovietskom zväze mimo táborov. Hoci aj o ekonomickej funkcii táborov sa už predtým písalo.

Najzvláštnejšie je, že fakty o tomto obludnom systéme, ktoré tak dobre dokumentuje kniha Anne Applebaumovej, sú podnes skoro neznáme, mnohí ich dokonca popierajú. Už desaťročia akademickí historici ustupujú od histórie orientovanej na udalosti a postupne sa prikláňajú k spoločenskej histórii. Napriek tomu spoločenská história gulagov stále akosi unikala. V porovnaní s množstvom zväzkov, ktoré vyšli o holokauste, je literatúra o gulagu veľmi tenká.

Ako starostlivo preskúmaná a dobre napísaná správa je táto kniha obrovským príspevkom, ktorý toto prázdno zapĺňa. Nemala by ale slúžiť ako posledné slovo, skôr ako základ - pre ďalšiu literatúru. Kniha začína dávať odpovede na mnoho dôležitých otázok, ale treba, aby sa povedalo viac. Naozaj si Stalin myslel, že tábory by mohli prevychovať nepriateľov štátu na produktívnych socialistických občanov? Prečo boli Stalin a jeho kati takí posadnutí získavaním priznaní? Prečo sa robili také vážne právne procedúry? A všetky tie klasické debaty, ktoré sa vedú o holokauste, sa musia otvoriť aj v tomto prípade (a aj v iných - v prípade táborov v Číne, Kambodži a súčasnej Severnej Kórei). Prečo boli dozorcovia takí brutálni? Čo si títo sprisahanci v genocíde mysleli, že v skutočnosti robia? Prečo sa väzni v táboroch nebúrili? A prečo, na rozdiel od Hitlerových táborov smrti, toľko väzňov prepustili?

S knihou pod pazuchou

Anne Applebaumová rozširuje priestor našej informovanosti o týchto otázkach, ale stavia aj základ pre budúcich akademikov, aby vo svojich analýzach už mohli ísť o krok ďalej. V akademických kruhov sa už nikto nemôže vyhovárať, že o tom nevie.

Ani v politických kruhoch. Prezident George W. Bush si mal toto leto vziať Applebaumovej knihu na svoj ranč. Po tom, čo by si ju bol prečítal, by už nemohol cestovať do Ruska bez toho, aby si pripomenul obete sovietskych koncentračných táborov. Ak bolo ťažké dostať sa na Solovecké ostrovy, mohol ísť aspoň desať minút autom od Kremľa do kancelárie Memoriálu, ruskej skupiny, ktorá sa venuje uchovaniu pamiatky Stalinových obetí. Z ich skromnej kancelárie mohol vyzvať civilizovaný svet, aby "nikdy nezabudol".

Michael McFaul (1961) je slavista, profesor politológie na Stanfordskej univerzite. Jeho posledná kniha má titul Nedokončená revolúcia v Rusku: Politické zmeny od Gorbačova po Putina. Počas parlamentných volieb v Rusku roku 1995 bol konzultantom a komentátorom CBS, počas prezidentských volieb roku 1996 bol komentátorom a poradcom CNN. V rokoch 1994 a 1995 vystupoval vo vlastnom televíznom programe o demokracii v Ruskej televíznej sieti RTR.

Autor: MICHAEL McFAUL