The Libertines - The Libertines * Rough Trade / Wegart
Nová generácia britských gitarových kapiel, tá, ktorá sa najjednoduchšie charakterizuje ako ostrovná odpoveď na amerických Strokes, Interpol či White Stripes, sa po sérii skvelých debutov začína predstavovať v druhom kole. A čo by len málokto predpokladal, ako prví s druhým albumom prišli The Libertines - kapela, s ktorou sa vďaka jej ľudským problémom už vlastne ani nerátalo.
Ako asi môže vyzerať album nahrávaný nielen pod obrovský tlakom z úspechu jeho predchodcu Up The Bracket, ale aj v stave, keď gitarista, spevák a zároveň spoluautor všetkých pesničiek Pete Doherty funguje na drogových odvykačkách, vo väzeniach, poprípade so svojím vlastným trucprojektom The Babyshambles? Nuž, prinajmenšom je veľmi dobrý a nebyť pár slabších pesničiek, mohol byť skvelý.
Oplatí sa vedieť, že vyšiel v čase, keď Doherty práve v kapele oficiálne nebol, a tiež poznať všetky notoricky známe udalosti, ktoré sa udiali sa posledný rok a pol. Okrem toho, že to je na stránkach britskej hudobnej tlače vskutku záživné čítanie, veľmi dobre to vysvetľuje úžasné napätie prítomné v každej z pätnástich nových pesničiek. To, čo by iných zabilo, sa u Libertines prejavilo ako silná, nevyspytateľná a najmä ako kreatívna sila.
Kým The Strokes druhým albumom potvrdili obavy, že retro návraty sú z dlhodobého hľadiska viac záležitosťou módneho dizajnu ako hudby, tak Libertines položili riadny kus kameňa na opačnú stranu váhy. Opierajúc sa o desiatky rokov britskej tradície, s dôrazom na jednoduchú chytľavú melodiku The Clash či The Jam a s obrovskou dávkou citu pre spontánne, energické aranže nahrali album podobne výrazný a stále rovnako nádejný ako bol debut.
Londýnsky akcent, dva nedbalé, ideálne sa dopĺňajúce hlasy, úsečné gitarové rify, presné sociálne postrehy a typický cynizmus britpopu. To všetko je natlačené na ploche dostatočne malej na to, aby sa poslucháči nenudili, aj keby k nim nebolo primiešaných toľko muzikantských nápadov a poctivého pesničkárstva. V úvodnom singli Can't Stand Me Now a zopár ďalších vrcholných kúskoch sa kapela decentne pohráva so známymi klišé, ale výsledný efekt napriek tomu pôsobí svojsky a zároveň veľmi sviežo.
Aj keď v niekoľkých pesničkách tento rozmer trochu chýba, stále sú dosť dobré na to, aby sa pri istej dávke rádiovej tlačenky stali hitmi mládeže vyťahujúcej zo skríň staré košele a bundy svojich rodičov.
Libertines v teste druhého albumu obstáli. Ťažko povedať, či to zabráni ich rozpadu, ale je dobré vedieť, že ani pri takejto hudbe sa kapela nemusí vystrieľať hneď na začiatku. Hneď sa dá s väčšou dávkou optimizmu pozerať do budúcnosti a čakať, s čím v druhom kole prídu napríklad takí Franz Ferdinand.
RADO ONDŘEJÍČEK
(Autor je hudobný publicista a scenárista relácie Metro)
