Anna Gavalda počas návštevy v Bratislave. FOTO - PETER PROCHÁZKA |
ANNA GAVALDA (1970) vyštudovala francúzsku literatúru na Sorbonne a neskôr sa živila rôznymi profesiami od hostesky až po redaktorku. Dlhší čas pôsobila ako učiteľka. Má dve deti. Prvá zbierka poviedok jej priniesla obrovský úspech a v roku 2000 veľkú cenu časopisu Lire. V slovenčine ju vydalo vydavateľstvo SOFA pod názvom Chcel by som, aby niekto niekde na mňa čakal (2003). Nasledoval román Miloval som ju (2004) a aktuálne bilingválne vydanie detskej prózy 35 kíl nádeje, ktorú prezentovala v minulých týždňoch v Bratislave.
Funguje vo Francúzsku fenomén spisovateľskej hviezdy?
Ide o individuálnu záležitosť každého spisovateľa. Napríklad ja žijem ďaleko od centra diania, od Paríža ma delí asi štyridsať kilometrov. Od ľudí, ktorí sa naplno venujú imidžu úspešného spisovateľa, sa odlišujem aj tým, že som mala najskôr deti, až potom som začala písať. Sledujem dianie, zvedavo čítam noviny, ale odmietam pozvania na literárne stretnutia, knižné veľtrhy a rôzne kokteily. "Svet je mojou pracovnou náplňou, je mojou prácou. Práve preto sa usilujem nebyť veľmi známa. Keď ma už niekto pozná a ja jeho nie, to je koniec. Už ho nemôžem pozorovať. Ešte šťastie, že spisovateľov do televízií až tak často nevolajú.
Stretli ste sa v Bratislave s niečím inšpiratívnym pre budúcu tvorbu?
Ako človek zo Západu som na Slovensku videla veľmi mnoho zaujímavých vecí. Predovšetkým je tu veľa elektrizujúcej energie, vlny, ktoré ma oslovujú. Možno si zo Slovenska neodnesiem konkrétny príbeh, beriem si však fantastické množstvo pocitov, tými je to tu nabité podobne ako na obrazoch impresionistov.
Kritici vám občas vyčítajú sentiment. Čo vy na to?
Kritici mi nevyčítajú sentiment, ale skôr to, že postavy mojej najnovšej knihy sú príliš dobré a príliš milé. Aj pri románe Miloval som ju som sa stretla s pár nepríjemnými ohlasmi. Hovorili, že je to čisto ženská literatúra. Rozumiem, ale na druhej strane hovorím, že je dôležité, aby písanie bolo dôveryhodné a zrozumiteľné.
Čiže nie je sentimentálna?
Vidí sa mi zrelá, hoci som ju napísala pred tridsiatkou. Celkovo je však pre mňa najlepšou knižkou vždy tá, ktorú práve píšem.
Ako sa vám písalo o detských hrdinoch?
Niekoľko rokov som bola učiteľkou, deti poznám úplne naspamäť. Navyše mám deväťročného syna. Pokiaľ ide o podrobnosti z detského prostredia, nemusím nič vyhľadávať, po ničom pátrať, nič overovať. Už to ovládam.
Prečo ste si za hrdinu knihy 35 kíl nádeje zvolili chlapca s problémami s učením?
Bola to situácia zo života. V triede som mala presne takého zlého žiaka s problémami s koncentráciou. Jedného dňa však všetkých prekvapil, keď prišiel do školy s úžasnou maketou Titaniku - práve v tom čase sa hral v kinách film s Leonardom di Capriom. Tá loď bola tak dokonale vyrobená, že na palube boli ešte aj ležadlá pre pasažierov. Zistila som, že ich má viac, a tak sme ich vystavili v škole.
Zmenil sa potom jeho prospech?
To netvrdím, ale zásadne sa zmenil pohľad učiteľov na neho. Už ráno nechodil do školy s takou veľkou hrčou v krku. Okolie pochopilo, že aj menej bystrí nie sú úplne nuloví.
V čom spočíva nádej z názvu knižky?
Jej hrdina je síce smutný, ale má jeden veľmi svetlý bod. Je ním jeho starý otec. Uteší chlapca, keď je nešťastný, sníme z jeho pliec ťarchu sveta, keď mu je už veľmi smutno. Chlapcovi hovorí: Byť nešťastným je veľmi ľahké. To vie každý. Aby si bol šťastný, musíš na tom pracovať. Mám rád ľudí, ktorí sa bijú so životom.
Nechystáte sa napísať pre zmenu nejaký vyslovene veselý príbeh?
Ale áno. Píšem komiks o vtákopyskovi, ktorý je nešťastný a hanblivý, no nakoniec to s ním dopadne veľmi dobre. Stane sa dokonca rockovou hviezdou. Aj takto sa dá bojovať za vyriešenie životných problémov.
Dokážu knihy vždy darúvať nádej?
Keby to tak nebolo, nepísala by som.
Autor: ZUZANA BELKOVÁ(Autorka je publicistka)