jednak má nezvyčajne široký záber. Ocitli sa tu totiž aj autori predtým z encyklopédií vynechávaní buď z politických príčin, buď len pre miestny, periférny, či dnes dokonca nulový význam. Tu naplno platí názor francúzskeho kritika A. Thibaudeta, že „ak by tisíce po čase neznámych spisovateľov neudržiavali literárny život, nebolo by literatúry, čiže veľkých spisovateľov“.
Autorský kolektív pod vedením Augustína Maťovčíka má s tvorbou slovníkov bohaté skúsenosti, profesionálny prístup bol teda z tejto strany zaručený. Druhý participant vyvoláva trochu skepsy, či sa príliš nepridržiaval zoznamu členov Spolku slovenských spisovateľov a nepresadzoval do slovníka hlavne ich. Čím iným si totiž vysvetliť, že pri predstavovaní slovníka sa zdôrazňovali „ekumenizmus“, teda zásada, že sú tam všetci, teda aj členovia iných, nemečiarovských spisovateľských združení alebo neorganizovaní spisovatelia?
Slovník pri niektorých heslách potvrdil, že spomenutá skepsa je oprávnená, lebo z vodohospodára Bindera či z právnika Chovanca sa v ňom urobili spisovatelia, pri Chňoupkovi sa cudne a čudne zamlčalo, že sériou svojich anonymných článkov v Pravde roku 1969 spustil lavínu normalizačných čistiek, ktorým padli za obeť i viacerí spisovatelia, zatiaľ čo pri Lajčiakovi sa jeho súhlas s okupáciou nezatajuje. Podobných pardonov a veľkorysostí by sa tu našlo viac, no tendencia k nim neprevažuje.
Heslá sú spracované väčšinou na dobrej úrovni – po rokoch štúdií a zamestnaní nasleduje chronologický výpočet diel a ich stručná charakteristika, raz s hodnotením kvality, inokedy len s anotačnou poznámkou. Rozpaky vyvoláva uvádzanie literatúry o autorovi: okato sa preferuje Literárny týždenník ako orgán Spolku, niektoré heslo má vzhľadom na význam spisovateľa literatúry priveľa (Ľudovít Fuchs), iné primálo (Viktor Kochol) alebo dokonca iba údaj o dotazníku (Peter Zajac).
Veľkým hendikepom slovníka je, že z neho vypadol Lajos Grendel. Určite omylom, lenže takéto omyly sa v podobnom diele vyskytnúť nesmú! Nenachádzam tu mnoho ďalších mien, ktoré v iných slovníkoch sú (napríklad Gindl, autorka literatúry faktu Strmeňová), v zastúpení zahraničných slovakistov chýba Angličan Pynsent, Chorvát Senečič, Slovinci Smolej, Rozman (obaja dostali Hviezdoslavovu cenu!). V pripomienkach pre nedostatok priestoru nepokračujem.
Dobrou myšlienkou bolo uverejniť fotografie pokiaľ možno všetkých slovníkových spisovateľov, no i tu došlo k nepríjemnému omylu: pri hesle Barica je fotografia Rusnáka. Z chýb v texte spomeniem iba jedinú, no zato rozkošnú: kniha Valéra Mikulu Nečakanie na lepšie časy sa v slovníku nazýva Nečakanie na večné časy.
Osudom každej encyklopédie býva, že je vždy kritizovateľná a dopĺňateľná. To sa vzťahuje i na tento slovník, ktorý objavil veľa neznámych, či zabudnutých autorov 20. storočia a za to mu patrí uznanie.
