Keď sme boli ešte na vysokej škole, síce ma to štvalo, ale nebol to až taký problém. Stretávali sme sa väčšinou niekde v kaviarni, väčšia spoločnosť, takže čakanie bolo príjemné. Dnes však už máme obidve rodiny, veľa povinností a času je oveľa menej. Niekedy je rozrátaný na minúty a vtedy polhodinové meškanie môže totálne narušiť celý program. Na jej neskorých príchodoch sa však nič nezmenilo.
Pravidelne, keď sa vyberieme spolu do kina či divadla, nechávam jej lístok u uvádzačky, lebo nemienim aj ja zmeškávať začiatok predstavenia. Aj to je pre mňa už určitý stres, pretože ja by som sa rada stretla v pokoji aj pred divadlom, porozprávala sa, naladila na slávnostnú atmosféru.
Ešte horšie než návšteva kultúry však je, že ju musím vyčkávať, aj keď si dáme schôdzku v meste. Nespočetne veľakrát som už mokla na daždi, mrzla na mraze a vyčkávala. Pre ňu desať - pätnásť minút neznamená vôbec nič a stáva sa, že príde aj o pol hodiny neskôr. Vždy vtedy v duchu hrozne zúrim, ale keď konečne príde, pripadá mi hlúpe robiť škandály a kaziť atmosféru stretnutia, na ktoré sa vždy teším. Najmä, keď ona na moje výčitky aj tak nereaguje, hneď to zmetie zo stola, prípadne má výhovorku, prečo zase meškala.
Najviac ma hnevá, že mešká nielen keď napríklad uviazne v zápche, ale aj úplne bezdôvodne. Vie, že sa máme stretnúť o desať minút v meste, ona sa však ešte zastaví v obchodnom dome, prípadne si ide niečo vybaviť, alebo si ešte doma umyje hlavu. Akoby vôbec nemala pojem o čase, nemyslí na to, že tam na ňu opäť budem čakať. Pripadá mi to dosť sebecké a neúctivé, ale mám ju veľmi rada, takže nakoniec jej to vždy prepáčim.
Dá sa s notorickým omeškávačom niečo robiť? Môže to byť porucha osobnosti? Ako sa treba k nemu správať, ako na neustále meškanie reagovať?
Barbora
Milá Barbora,
je fajn čítať, že v dnešnej rýchlej dobe, ktorá smeruje k čoraz väčšiemu individualizmu a vzďaľovaniu vzťahov, máte dlhoročnú priateľku a že aj napriek pribúdajúcim povinnostiam si stále nachádzate na seba čas. Ktovie, čo drží váš vzťah nažive? Ktovie, čo je to u vás a čo u priateľky? Zaujímalo by ma, ktorá z vás dvoch iniciuje stretnutia. Striedate sa v tom, alebo niektorá z vás dáva návrhy častejšie a druhá na ne skôr "len" reaguje?
Na základe notorického meškania sa vašej priateľke určite nedá prisúdiť diagnóza "porucha osobnosti". Jej chronické meškanie by sa dalo označiť skôr pojmom "zlozvyk". No a ako to už so zlozvykmi býva, tie, ktoré sú čerstvé a trvajú krátko, tie sa aj o čosi ľahšie odstraňujú či menia. S tými, ktoré sú v našom repertoári správania už zopár rokov, je to však trochu komplikovanejšie. Chce to viac trpezlivosti a vytrvalosti z oboch strán. A asi hlavne dôvod, kvôli ktorému sa oplatí potrápiť sa a opustiť dobre známe spôsoby fungovania vo svete a vzťahoch, vyraziť do neznámych vôd a zmeniť svoje správanie. Vyžaduje si to od nás väčšiu námahu a stojí nás to viac síl a pozornosti.
Vo vašej situácii môžete spraviť minimálne dve veci. Skúsiť zmeniť správanie priateľky, alebo zmeniť svoje očakávania voči nej. Píšete, že ste jej meškanie vyčítali, ale výčitky nič nezmenili. Píšete, že ste vnútorne zúrili. Väčšinou je za hnevom schované aj nejaké zranenie. Ak si myslíte, že by priateľku mohlo zaujímať to, ako sa cítite, tak jej o svojom prežívaní povedzte. Povedzte jej o tom, že ste sa na stretnutie tešili. Povedzte jej, že to, o čom s ňou chcete hovoriť, je pre vás nepríjemné, a že to možno pokazí atmosféru. A ak sa to dá, tak jej povedzte najprv o svojom zranení, až potom o svojom hneve. A zároveň sa zaujímajte o jej reakcie na vaše slová a emócie. Momentálne to vyzerá, že ste to vy, kto vytvára pevný bod vzťahu. Vaša priateľka vie, že na ňu budete čakať, vie, že sa nič nestane, keď bude aj "trochu" meškať, dokonca tým môže aj čosi získať - okrem stretnutia s obetavou a spoľahlivou priateľkou aj nákup, umyté vlasy, vybavenie žiadostí. Ak je vo vás štipka zvedavosti a odvahy riskovať a meniť zabehané správania, môžete skúsiť prísť na najbližšie stretnutie neskôr a zistiť, či dokáže aj priateľka zastať túto rolu. Prípadne byť len zvedavá, aké to bude. Ide o to, aby sa roly vo vzťahu vymenili a aby ste si obe mohli zažiť aspoň čiastočne pozíciu tej druhej z vás. Aby ste narušili stereotyp. Celkom by ma zaujímalo, ako by priateľka reagovala na vaše meškanie. Na prvé, na druhé, na tretie... Je však dôležité, aby ste následne o situácii hovorili - o tom, aké to bolo pre vás, aké pre ňu. Od jednorazového vybočenia zo stereotypu by som však zázrak nečakal. Priateľku to môže zmiasť, môže sa nahnevať, môže urazene odísť, ale môže jej to trochu začať vŕtať v hlave. A takisto to na ňu nemusí zapôsobiť nijako.
Ak si myslíte, že správanie priateľky sa nezmení, alebo si ho netrúfate zmeniť, a vzťah s ňou má aj napriek tomu pre vás význam, neostáva vám nič, len ďalej vo vnútri zúriť, alebo skúsiť čas čakania využiť vo svoj prospech (niečo si prečítať, vybaviť si telefonáty, poprípade len tak premýšľať o vzťahoch, plánoch).
Tretia vec, možno najbolestnejšia, je skúsiť zmeniť svoje očakávania na vzťah. Možno od vzťahu čakáte niečo, čo v ňom nie je možné. Možno je meškanie informácia, ktorú si žiadna z vás netrúfa preložiť. Možno sa do neho márne pokúšate vniesť niečo, čo v ňom jednoducho nemá svoje miesto. Niečo, čo by bolo skvelé, ale čo nie je možné. A možno v ňom aj napriek tomu dostávate dosť na to, aby ste sa znova stretli a zase si na priateľku chvíľu počkali.
