Inštitúciou, v ktorej sú vedení od jej vzniku bývalí príslušníci ŠtB, je finančná polícia. Niektorí politici, napríklad Ladislav Pittner, tvrdia, že o ich odborných kvalitách sa nedá pochybovať. Pittner argumentuje ešte aj inak. Hovorí, že komunistický režim nepadol revolúciou, ale prevratom. „Jednoznačne existovali určité dohody, záväzné pre nastupujúce garnitúry a ja som ich musel rešpektovať.“
Prvým riaditeľom finančnej polície, ktorého Pittner vymenoval, bol Ignác Behúľ, bývalý pracovník ŠtB a krátko po revolúcii námestník jedného z odborov Úradu na ochranu ústavy a demokracie. Bývalý riaditeľ košickej expozitúry úradu Chlipala, ktorý na Langošov rozkaz čítal prepúšťacie rozkazy 180 bývalým príslušníkom ŠtB, hovorí: „Dvaja najvyšší reaktivovaní eštebáci, páni Skřivánek a Miko, sa boli spolu so Svěchotom dohodnúť u Mečiara, že najlepšie kádre, ktoré sme prepustili, utvoria novú ekonomickú spravodajskú službu na slovenskom ministerstve vnútra. Dohodu zrealizoval Pittner, keď riaditeľom urobil eštebáka Behúľa.“ Behúľ dodnes pôsobí ako riaditeľ na Strednej odbornej škole policajného zboru v Pezinku.
Behúľa za čias ministra Hudeka vystriedal Ján Jucha, bývalý príslušník sledovacieho odboru ŠtB. Podľa našich informácií vyštudoval Vysokú školu ZNB, odbor vyšetrovateľ ŠtB. Po revolúcii ho do Úradu na ochranu ústavy a demokracie, a potom aj do Úradu na ochranu ekonomických záujmov vytiahol práve Behúľ.
Po Juchovi už nastúpil bývalý pracovník ekonomickej kontrarozviedky a neskôr analytického oddelenia Jozef Stieranka.
Pittner: „Stieranka urobil toľkú robotu, že by som dokonca mal vnútorný problém, ako v jeho prípade lustračný zákon uplatniť“.
Stieranka s odstupom rokov považuje za zbytočné hovoriť o svojom pôsobení v tajnej službe. „Prvý odbor nerobil po línii boja proti vnútornému nepriateľovi. Jednou z vecí, ktorú sme robili, bola kontrarozviedna ochrana aj proti zločineckým skupinám, ktoré sem prenikali zo zahraničia.“
„Rozpracovali sme Albáncov, niektorých sme pozatvárali, lebo boli prepojení na páchanie hospodárskej kriminality,“ hovorí.
Odmieta podiel na organizovaní rozviedky proti kapitalistickým štátom. Pripúšťa, že odbor robil proti zahraničiu typickú kontrarozviednu ochranu, do ktorej spadala aj diverzná činnosť, on však na tomto úseku nerobil. Nadporučík ŠtB Stieranka aj po novembrovej revolúcii pracoval v I. odbore v rámci 4. oddelenia Správy ŠtB.
SME sa podarilo zistiť, že na jeseň v roku 1989 Stieranka v konšpiračnom byte úkoloval a neskôr „vyťažoval“ tajného spolupracovníka s krycím menom „Ivo“. Vzhľadom na jeho predchádzajúce tvrdenia je prekvapujúce, že tajného spolupracovníka nadporučík Stieranka vyťažoval napríklad aj na cvičenie armád NATO v Nemecku.
Zaujímali ho najmä informácie o stykoch niekoľkých našich emigrantov v Nemecku, o ich momentálnej činnosti, ale aj ich kontakty na konkrétnych ľudí žijúcich v Československu.
Stieranka podľa našich informácií pracoval proti „nepriateľom socializmu“ ešte aj niekoľko dní po revolúcii.
Podarilo sa nám vyhľadať niekoľko objektov Stierankovho záujmu. Všetci boli prekvapení a vôbec o svojom preverovaní Štátnou bezpečnosťou nevedeli. Stretávali sa vtedy so slovenskými emigrantmi, prípadne niekto z ich rodiny z Československa ušiel, ale boli s ním v styku.
DANIEL VRAŽDA
