Štúdio L&S Bratislava * Bengt Ahlfors: Iluzionisti * Preklad: Peter Kerlik * Hudba: Dorota Nvotová * Scéna a kostýmy: Nataša Janíková * Úprava: Milan Lasica * Hrajú: Milan Lasica, Zuzana Fialová, Vladimír Hajdu * Premiéra: 30. novembra 2004
Premiéry nie sú v Štúdiu L&S až takou častou záležitosťou. O čo menej je pokusov, o to istejší musí byť zásah do čierneho. Inscenácia režiséra Jakuba Nvotu neriskuje v ničom.
Ahlforsova hra Iluzionisti má s jeho úspešnou Divadelnou komédiou spoločnú tému: realita verzus ilúzia citov i divadla. Iluzionisti sú vlastne jednou, nie až takou objavnou epizódou veľkého, mierne ošúchaného príbehu divadla.
Mladá autorka prináša svoju hru na posúdenie skúsenému hercovi. V jej texte je podľa všetkého viac psychoanalýzy ako talentu, písaním sa Charlie chce pomstiť partnerovi, ktorý ju opustil. Starnúci herec sa už nemá na koho hnevať. Čaká len na doktora, aby mu potvrdil jeho podozrenie, že má príznaky, vlastne akejkoľvek choroby. Celý život prežil v úlohách, ktoré vypadli z deja v prvom dejstve. K postave Leara sa na konci kariéry prepracoval len preto, že všetci jeho úspešnejší kolegovia už pomreli.
Táto dobre sa dopĺňajúca dvojica spoločne predvádza pasáže z nádejnej hry, pričom - ako sa dá predpokladať - analyzuje viac život ako divadlo. Keď sa na dvadsiatej štvrtej strane scenára začnú nápadne míňať slová, vypadnú v byte poistky. Časť deja sa následne odohráva v intímnej tme. Čítať si ďalej v scenári síce už postavy nemôžu, piť whisky však áno. Do úst si ľudia bežne trafia aj potme. A čo potom skúsení a prirodzene šarmantní herci! Hrať dokážu aj potme. Takto určite.
Milan Lasica je Milan Lasica. Jeho poloha mierne ironického, mierne nesústredeného, mierne nervózneho a mierne milého muža v najlepších rokoch je zábavná, aj keď - či práve preto - že sa na nič nehrá. V bulletine sa ani neunúvali uviesť mená postáv. Načo. Veď aj Zuzana Fialová je sama sebou. Šarmantná, akčná, hektická. Dramatik jej vybudoval dva momenty zlomu, keď má vyjsť na povrch jej ľudská trauma. Trochu melodramatické, ale žáner nepustí.
Štylizovanejšie ako prví dvaja menovaní, sa prejavuje Vladimír Hajdu v postave lekára, ktorý mal dodať hre spád situačnej komédie. Veľmi sa to nepodarilo. Inscenácia plynie príjemne, predpokladateľne a bezkonfliktne, v nevýrazných kostýmoch, v nevýraznej scéne, ani si nevšimnete, že sa skončila. Teda ani to, že sa skončila, ani to, ako sa skončila. Vrelo odporúčam pre organizované predstavenia, po ktorých firma pozve svojich hostí ešte na večeru.
ZUZANA ULIČIANSKA
