Separatizmus, ktorý je pre Rusko na vlastnom území fatálnym problémom, sa u susedov stáva vynikajúcou príležitosťou. Rusko okamžite vstupuje ako mierotvorca, prostredník, starší rozumnejší brat, ktorý sa hrdinsky postaví medzi znepriatelené strany, a v tejto pozícii zostane pre istotu naveky.
Hrozba rozdelenia Ukrajiny sa stáva reálnou. Vývoj situácie pripomína to, čo sa v prvej polovici 90. rokov odohrávalo medzi Gruzínskom, Abcházskom a Južným Osetskom, alebo v Moldavsku, kde proti sebe povstalo Podnestrie s väčšinou ruského obyvateľstva a zvyšok krajiny, ktorá poškuľovala západným smerom.
Všetky tri oblasti vyhlásili jednostranne samostatnosť a všade prepukol ozbrojený konflikt medzi separatistami a centrálnou vládou. Mimochodom obom znepriateleným stranám dodávala zbrane ruská armáda.
Vojny prišli pre Moskvu v pravý čas. Prerod z kolonialistu v mierotvorcu bol bleskový. V roku 1994 si ruskí vojaci na základni v abcházskej Gudaute neďaleko Suchumi natierali prilby modrou farbou tak rýchlo, že ani nestačili poriadne zatrieť červenú hviezdu.
Dnes majú Abcházci ruské pasy, nezúčastňujú sa síce na voľbách gruzínskeho prezidenta, zato volia prezidenta ruského. Za takúto lojalitu nemusia platiť Rusku za energetické zdroje a tešia sa ochrane mierotvorcov, ktorí pod zámienkou zabránenia provokáciám strážia ich hranicu s Gruzínskom tak starostlivo, že ňou neprejde ani zákonne zvolený prezident celej krajiny.
Rovnako ako Abcházsko i Podnestrie, oficiálne súčasť najchudobnejšieho európskeho štátu Moldavska, sa teší ochrane ruských modrých prilieb. Napriek tomu, že 70 percent Moldavcov by sa radšej videlo v Európskej únii než v Rusku, na svojom území majú stále 1500 ruských vojakov. Už v roku 1999 na summite v Istanbule Rusi sľúbili, že vojská z Gruzínska i Moldavska stiahnu. Teraz len krčia ramenami a tvrdia, že pokiaľ by odišli, vypukne opäť vojna.
Energetická závislosť od Ruska, spoločná minulosť, veľký podiel ruského obyvateľstva i nostalgia po príslušnosti k svetovej veľmoci môže zaradiť medzi "krízové" oblasti, ktoré zachraňuje starší brat, i východnú Ukrajinu.
Po rusky sa tu nikdy hovoriť neprestalo, najväčšia ruská vojenská základňa na Kryme je tiež na svojom mieste a k dokonalosti chýbal Moskve len ten správny konflikt. Možno Putin dúfal, že Janukovyč uchová totálnu závislosť svojej krajiny od Ruska i bez ruských mierotvorcov. Situácia sa však vyvíja inak a v Moskve si musia lámať hlavy. Stačí však oprášiť pár starých scenárov, predovšetkým abcházsky a podnesterský. Moskva je predsa vždy pripravená podať pomocnú hlaveň.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
