Minister kultúry sa rozhodol z prostriedkov podprogramu Divadlo a tanec podporiť mimo grantových kôl projekt Jána Ďurovčíka Hriešny tanec sumou 1 130 000 Sk, čo je približne desať percent zo všetkých tohtoročných grantových prostriedkov na divadlo a tanec. Granty, ktoré inak väčšinou prideľuje odborná komisia, sú vo všeobecnosti niekoľkonásobne nižšie.
Hriešny tanec (na námet filmu Dirty Dancing z polovice 80. rokov), ktorý mal premiéru 22. novembra v divadle Aréna, tvorcovia propagujú ako pôvodný slovenský muzikál. Názov, príbeh aj hlavné šlágre sú prevzaté, texty napísal podľa amerického originálu Čech Eda Krečmar, do slovenčiny sú len preložené. Takže, ide, jemne povedané, o zavádzanie verejnosti.
Divadelné prevedenie je na naše pomery a zvolený žáner štandardné: ansámbel napospol mladých ľudí disciplinovane a s nasadením tu lepšie, tu horšie odtancuje a odspieva zjednodušený príbeh o ľudskom a sexuálnom prebudení stredostavovskej slečny počas dovolenky v nóbl hoteli. Ľúbostné šlágre, tance s bežnou choreografiou, dymy, stroboskopy, časté efektné prezleky. Cena lístka je 490, resp. 390 Sk po zľave. Kryštalicky čistá ukážka komerčnej produkcie.
V bulletine sa dočítame, že tvorcov teší, že všetky predstavenia do konca roka, spolu 5000 lístkov, boli vypredané už pred premiérou. Človek by mal chuť im zablahoželať, keby sa v tom istom bulletine popri mnohých sponzoroch neuvádzalo: Podporilo Ministerstvo kultúry SR.
Pre zaujímavosť: vládny Program rozvoja a prezentácie súčasného umenia a kultúrnych aktivít "dáva hlavný dôraz /.../ na podporu aktivít verejnoprospešného a nekomerčného charakteru", aj grant podprogramu Divadlo a tanec sú určené "na podporu nákladov spojených s naštudovaním a s realizáciou pôvodného javiskového diela nekomerčnej povahy".
Keby bolo v slovenskej kultúre všetko v poriadku, mohli by sme sa nad slabôstkou pána ministra pre Hriešny tanec pousmiať. Lenže to tak nie je. Jeho rozhodnutie, ktoré sa, mimochodom, veľmi rýchlo medzi divadelníkmi rozšírilo, má silne demoralizujúci účinok - mnohých znechucuje a odrádza od už tak dosť zaznávanej nekomerčnej tvorby. Navyše, je priam symptomatické pre dnešnú situáciu v slovenskej kultúre.
Štát nemá dosť peňazí na množstvo hodnotných divadelných, filmových, knižných, výstavných a ďalších projektov, o pamiatkach ani nehovoriac, a aj o to málo komercia a brak zvádzajú sebe vlastnými prostriedkami tvrdý boj práve v štátom podporovaných inštitúciách.
Je čoraz ťažšie robiť kvalitnú kultúru, zvlášť pre mladých ľudí: takú, ktorá vnímanie sveta nesplošťuje do primitívnych vzorcov správania a nenásilne učí vnímať jeho zložitosť, ktorá učí odlišovať skleníkové paradajky zo supermarketu od tých, čo prirodzene dozreli na záhrade. Taká kultúra potrebuje ochranu aj podporu štátu, lebo sponzori na ňu nedajú peniaze ako na Hriešny tanec.
Otázkou je, či ľudia valcovaní reláciami s vnadnými moderátorkami v posteli sú vôbec ešte schopní rozoznať, akú paradajku práve jedia, a či im po tých kvantách chemikálií tie ozajstné rajské jabĺčka nepripadajú nejaké čudné.
Pánu ministrovi je to zjavne jedno.
Autor: Anna Grusková(Autorka sa venuje divadelnej teórii aj praxi)
