Na javisku banskobystrickej Štátnej opery nasadili statnému chlapovi na hlavu olivový venček, posadili ho do vladárskeho kresla medzi dva, sťaby dórske stĺpy a namierili naňho reflektory. Potil sa a ošíval.
Slovenská atletika má staronového kráľa.
Pred olympiádou si pripadal ako kráľ, čo náhle ostal nahý. Nemal fazónu, alebo si aspoň myslel, že ju nemá. V máji doletel z amerického Dallasu letovať do Trnavy s akousi pliagou, ktorá kvárila všetkých v ich Wollmanovej tréningovej skupine. Jeho chytila ako posledného a najtvrdšie. Nie a nie sa jej zbaviť. A želaná forma napriek tvrdej príprave v záverečnom pol druha mesiaci nie a nie prísť.
"Do Atén som cestoval ako zmoknutá sliepka," priznáva. "Nevedel som, na čo si môžem trúfať. Ustavične som sa testoval. Ešte i denne kráčajúc hore schodmi v Olympijskej dedine. Zobúdza sa to vo mne? Nezobúdza?"
V Charfreitagovi sa to napokon prebudilo päť minút pred dvanástou. Po dvoch prešľapoch v poslednom kvalifikačnom pokuse. Dokončil ho so zatvorenými očami. Vo finále to už bol starý Libor. Skončil na siedmom mieste, najlepšom, aké náš atlét dosiahol v olympijskom finále v ére samostatnosti.
"Už tretí rok po sebe sa mi podarilo dostať sa v pravú chvíľu do formy. Ale tentoraz to bolo nechutne dramatické," tvrdí.
Jedným dychom pripomína, že všetku vinu za meškajúcu formu nemôže hádzať na virózu: "Oproti predošlému roku som sa v príprave na olympijskú sezónu niektorým veciam na jeseň a v zime nevenoval toľko, ako predtým. Myslel som si, že nie sú až také dôležité. Ale ukázalo sa, že ide o omyl. V zime som sa síce silovo dostal na úroveň osobných rekordov, no v lete som zoslabol. Uvedomil som si to až šesť týždňov pred olympiádou."
Poučenie? Koniec experimentom.
"Moja zimná príprava na poolympijský rok je takmer totožná s prípravou na rok 2003," tvrdí. Zahryzol sa do nej pred vyše mesiacom tam, kde vždy - v Dallase.
Napriek tomu sa líši od všetkých predchádzajúcich. Z amatéra sa totiž stal profesionál.
"Už neštudujem, ani si neprivyrábam ako asistent trénera pri univerzitnom tíme, lebo mužské družstvo zrušili. Prvýkrát nemám okrem tréningu nijaké povinnosti. Tréning sa mi stal zamestnaním."
Na otázku, či sa nenudí, reaguje ráznym krútením hlavy.
"Nudu neznášam. Stále mám čo robiť. Dopoludnia dvíham činky, potom si zájdem domov pripraviť si obed, zahrám si nejakú videohru, pol hodinu si pospím a už treba ísť na štadión. Dni sa krátia aj v Dallase, o pol šiestej nás z kruhu vyháňa tma. Večer som od únavy mŕtvy."
Na amerických atletických mítingoch sa nedá veľmi zarobiť. Aj tamojšie esá žijú z príjmov na mítingoch vo svete. Domáce majú len zisky zo sponzorských a reklamných zmlúv. Ku kladivárom sú však macošskí aj organizátori mítingov na starom kontinente.
"Súťaže pre nás vypisujú tak zriedkavo, že je to až zúfalé," durdí sa Charfreitag.
O pár dní sa vracia do Texasu. Prečo a z čoho tam vlastne pol roka žije?
"Trávim tam len toľko, koľko potrebujem. V Dallase je na jeseň a v zime lepšie počasie a navyše tam mám s kým trénovať, kým tu by som musel sám," odvetí. "Môžem si to dovoliť vďaka podpore zo Slovenského olympijského výboru, Centra akademického športu a atletického zväzu. Našťastie, posilňovňu aj vrhačský kruh, v ktorom trénujem, mám zadarmo. Platím za regeneráciu a teraz sa už musím sám postarať aj o obuv či náčinie, ktoré som donedávna dostával od univerzity."
Pred Aténami, ako priznáva, sa cítil na tenkom ľade. Po nich nabral sebavedomie. Napriek tomu, že tento rok bol po siedmich rokoch prvý, v ktorom neposunul hranicu svojho osobného rekordu.
"Olympijské finále som prežil bez stresu a tlaku, ten pocit si musím zapamätať a zafixovať. Odteraz by som ho chcel zažívať stále. A dúfam, že táto sezóna bola posledná, v ktorej som sa hoci len o pár centimetrov nezlepšil."
MARIÁN ŠIMO
