Pred sto rokmi sa v mestečku Maloszyce narodil Witold Gombrowicz. Roku 1939, tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ho odveje až do Argentíny, v šesťdesiatom treťom sa vracia do Európy, no nie do Poľska. Zomiera roku 1969 v južnom Francúzsku. Zostávajú jeho romány, divadelné hry a denníky.
Olúpaná cibuľa
Prečo sa vo veľkých fantáziách dvadsiateho storočia tak málo stretávame s veľkými hrôzami? Rilke v poémach nepíše nič o tom, čo bolo v prvej svetovej vojne nové a desivé, ani Proust neregistruje nič z toho, čo bolo naozaj podstatné pre novodobé dejiny Francúzska. Jeden z prípadov, keď došlo k dotyku predstavivosti s históriou, sú básne Czeslawa Milosza - a on je Gombrowiczov partner, priateľ, partner na hádky, rovesník, dalo by sa povedať, jeho kontrapunkt. Ťažko si môžeme predstaviť tú dobu bez úžasných vojnových básní Czeslawa Milosza, bez Campo di Fiori.
Nikdy sa nedozvieme, čo by bol Witold Gombrowicz písal, keby ho loď Boleslaw Chrobry nebola vysadila na argentínskej planine, keby bol zostal v obsadenej Varšave (a prežil vojnu). Fakt, že na tých pláňach neonemel, nepremárnil svoj talent, je sám osebe dosť veľkým tajomstvom.
Witold Gombrowicz Czeslawa Milosza vždy fascinoval, vzrušoval a dráždil. Czeslaw Milosz obdivoval Gombrowiczovu analýzu stavu duše, ale jeho hlavnú filozofickú líniu odmietal. V Krajine Ulro píše, že pre Gombrowicza je človek ako cibuľa, môžete ho lúpať a lúpať, vrstvu po vrstve, ale nikdy sa nedostanete k jeho metafyzickému stredu. Tak to naozaj je. Witold Gombrowicz neveril v metafyzický stred človeka, prinajmenšom tomu neveril teoreticky, v jasnom svetle svojho intelektuálneho diskurzu. Ale možno v neho veril, keď písal niektoré fragmenty svojho Denníka, keď rozmýšľal o smrti, bolesti, chorobe.
V literatúre existujú prinajmenšom dve základné cesty: jedna spoľahlivo vedie k oddávna existujúcim žánrom a formám, básnici sa púšťajú do písania strof, sonetov či elégií, majú v nich hotové priestory pre vlastnú novú tvorbu (stanza, taliansky výraz pre strofu, napokon znamená izba), nasťahujú sa do veľkých domov, ktoré postavili ich predchodcovia, a ktoré čakajú na novú krv ďalších generácií, na nových nájomníkov. Zástupcom spisovateľov dôverujúcich literatúre by mohol byť Josif Brodskij.
Iná cesta je cesta nedôvery. Prejavuje sa v podozrievavom spochybňovaní zdedených šuplíkov literárnych žánrov. Witold Gombrowicz, poľský šľachtic zo Sandomierzu, neveril na tradíciu, neveril ani na sonety, ani na romány, neveril na literatúru ako na niečo od prírody dané. Áno, ani nijako zvlášť neveril v maliarstvo, a už vôbec nie v abstraktnú maľbu, a ani, ako hovoril, na "rýmovanú poéziu". Neveril na verejné koncerty, na šou virtuózov (v nich vidí čosi ako hudobné dostihy). Neveril na úprimnosť marxistov a katolíkov. Neveril v zrelosť, propagoval nezrelosť a mladosť.
Skutočné romány?
Niekto by mohol povedať: prozaik, a toľko názorov? Nie je to skôr kultúrny filozof? Sú jeho romány - Ferdydurke, Transatlantik, Pornografia a Kozmos - skutočnými románmi?
Každý je napísaný v inom jazyku, každý hovorí o inom "probléme", ani jeden sa s dôverou neotvára prúdu života, oceánu skutočnosti.
A jeho Denník sa začína často citovanou pasážou: "Pondelok. Ja. Utorok. Ja. Streda. Ja. Čitateľ predpokladá, že bude nasledovať nekonečná analýza subtílnych stavov duše. Lenže to sa nestane - o citovanom "Ja" sa, mimochodom, nedozvieme nič. Ale už v piatok príde nová tónina, "Ja" z prvej polovice týždňa zmizne, a dostávame ho s analýzou pichľavej emigrantskej tlače, poľskej, samozrejme. Odkiaľ sa berie jeho podozrievavosť, jeho skepsa voči literárnej tradícii a žánrom?
Hans Georg Gadamer v životopisnej črte píše, že prvá svetová vojna v mladých ľuďoch vzbudila pocit, že zdedeným formám európskej kultúry už nemožno dôverovať, aj počiatky Heideggerovej filozofickej cesty sa dajú vyložiť takto. Niečo z toho vidíme aj v Gombrowiczovom postoji, ktorého vlastenectvo poľskej literatúry devätnásteho storočia tak či tak rozčuľovalo. Ale nejde tu len o historickú motiváciu.
Witold Gombrowicz mal ľstivosť či triezvosť spisovateľa z malej krajiny, z krajiny s malým jazykom, ktorý nemá zastúpenie v mystickom parlamente svetovej literatúry. Svojím nonšalantným spôsobom predvídal aj slávnu polemiku o strednej Európe, ktorú v osemdesiatych rokoch rozpútal Milan Kundera. Jeho postoj nevyplynul z politických motívov, ale z jeho kvázi aristokratických, individuálnych úvah o podstate umeleckého diela. Witold Gombrowicz, ktorý nemal nič spoločné s naturalizmom ani s jazykom ulice, bol fascinovaný všetkým, čo sa označovalo za nízke, nehodnotné, horšie, a nič ho by ho nebolo nudilo tak, ako sedieť v nejakej dôstojnej, ctihodnej literárnej akadémii. Zato býval očarený nekonečnými debatami s mladými ľuďmi, s ktorými sa priatelil, hádal, hašteril, ktorým imponoval a ktorých miloval.
Dvaja autori
Možno to malo do činenia s jeho homosexualitou, ale som presvedčený, že šlo o viac, o neslabnúci úžas nad tým, že duchovný život je čosi také efemérne, jemné a vystavené "odcudzeniu", kostnateniu, dokonca čosi lživé - a preto majú význam podmienky a topografia tvorby, tie nižšie vrstvy, humus, z ktorého dielo vyrastá a s ktorým susedí. Podľa jeho názoru by malo hraničiť s mladistvosťou a spontánnosťou. Preto majú osobitnú šancu provinčné literatúry, ktoré ešte nevlastnia žiadneho Shakespeara ani Goetheho, majú šancu na úprimnosť a poctivosť, pravdaže, za podmienky, že sa k svojej provinčnosti budú hlásiť, že ju s láskou príjmu, aby ju potom mohli prekonať.
V istom zmysle bol Witold Gombrowicz viac než spisovateľ. Jeho knihy z neho urobili spisovateľa, ktorý hovorí k širokému publiku. Niektoré jeho rečové obraty sa stali súčasťou každodenného jazyka. Sú veci, ktoré sa dajú povedať "gombrowiczovsky", sú situácie, ktorým sa hovorí "gombrowiczovské". Ba čo viac, poznačil dve generácie poľskej inteligencie, naočkoval im svoju nedôveru, svoju skepsu, svoju racionálnejšiu víziu poľskosti, pri ktorej niekedy nešetril ani seba.
Akoby to boli dvaja autori. Jeden bol subtílny avantgardista, autor fascinujúcej, zvláštnej prózy, druhý skvelý pedagóg, učiteľ triezvosti a sebairónie, ktorý svojho čitateľa oslovoval priamo, bez náznakov a alegórií. Nielen ja som ho čítal takto. Jeho knihy putovali komunistickým Poľskom pololegálne, pod kabátom, v hĺbkach kufrov - a účinkovali o to senzačnejšie. O to presvedčivejšia pedagogika to bola.
Ripeness is all
Niekto by sa ma mohol opýtať: "Kto vlastne ten Gombrowicz bol? Prečo Gombrowicz?" Stále mám otázky a niektoré jeho teórie ma zlostia: jeho pojem formy má niečo do seba, ale tá chvála nezrelosti sa akceptuje len ťažko, ak vynecháme prvok provokácie, antiakademického rozporu. S každým rokom mám čoraz väčšiu chuť dať za pravdu Shakespearovi, keď povedal: "ripeness is all", zrelosť je oveľa bohatšia než nezrelosť, zrelosť môže obsahovať aj víriacu energiu nezrelosti, nezrelosť je však tým, čím je.
V ranom románe Ferdydurke sa vysmieva stredoškolskému profesorovi Pimkovi, ktorého si vymyslel a ktorý o Juliuszovi Slowackom nevedel povedať nič viac, ako že to bol veľký spisovateľ. Ale možno by sme sa nemali z ten bezmocnej pseudodefinície len smiať, možno sa o veľkých spisovateľoch naozaj nedá veľa povedať, lebo sme omámení ich všemocnosťou a silou, ktoré nevedia zachytiť nijaké literárne kategórie, ani nehovoriac o kategóriách modernej literárnej teórie. Witold Gombrowicz bol veľký spisovateľ, bol veľký aj vo svojich omyloch, ideách a teóriách. Bol veľký, vedel nás vzrušovať, písať nádherné vety, úchvatné stránky.
A všetkým jeho teóriám, polemikám, kvázifilozofickým či antropologickým prednáškam navzdory by sa veľkosť tohto spisovateľa nemala hľadať vo sfére ideí, ale hlbšie, v elementárnej sfére: Witold Gombrowicz, nepokojný duch, vydráždený dianím, modernizmom a duchom doby - bez ohľadu na polemiky a debaty hovorí svojím hlasom, hovorí - nie priamo, a to je na tom dojímavé - o sebe, o svojich dobrodružstvách a o svojom trápení, o bolesti a radosti. Je ako človek našich čias, náš blížny, stíhaný chorobou, emigráciou, chudobou a samotou, ale aj ideami.
Jeho celoživotný zápas s ideami si môžeme vykladať rôzne, ako intelektuálnu ambíciu spisovateľa, ktorý sa chce orientovať v krajine súčasného myslenia - ale aj inak. V našom svete sa teórie stali mučiacimi nástrojmi, doslova nás týrajú v totalitných štátoch, ale aj - o čosi menej bolestne a skôr komediantsky - v demokracii. A vari nikto neukázal lepšie než on tragikomično a bolesť nových pomerov - vo filozofii, ktorá sa rozšírila na ulici, v televízii, na policajných staniciach.
Jeho suchý, rafinovaný a posmešný duch sa v Denníku vyjavil v bezmocnosti starnutia a bolesti, v starostiach emigranta, v dobrodružstvách nedobrovoľne cestujúceho, ktorý opustí Poľsko kvôli Argentíne a neskôr sa vráti do Európy, žije v Paríži a Berlíne a v Provence, ťažko chorý, nikde nie je ani nemôže byť doma. Odhaľuje pred nami v útržkoch svoj hlboko citovo pohnutý život. V týchto útržkoch úplne zabudol na svoje teórie a posadnutia, používa jazyk plný najčistejšej poézie a stáva sa veľkým spisovateľom ľudskej existencie. Bol ako novodobý kráľ Lear, opustený svojím alžbetínskym dramatikom.
Adam Zagajewski (1945) spisovateľ. Žije v Krakove. Bol redaktorom podzemného časopisu Zapis, dnes prednáša na univerzitách v USA a vo Francúzsku. V slovenčine vyšli jeho eseje Nový malý larousse, v českom preklade vyjde zbierka básní Vítr ve větvích.
Autor: ADAM ZAGAJEWSKI
