Tatiana Vilhelmová (1978) - pražská rodáčka. Vo filme a televízii sa objavuje už od pätnástich rokov. Keďže stále nakrúcala, kvôli absenciám nedokončila herecké konzervatórium. Prvú rolu pred kamerou si zahrala v televíznom seriáli Prima sezóna, kde hrala sestru Ane Geislerovej, s ktorou sú dodnes veľké kamarátky. Prvú filmovú príležitosť dostala v snímke S. Gedeona Indiánske leto, s ktorým neskôr nakrútila aj film Návrat idiota. Ďalšie filmové úlohy - Šeptej, Čas dluhů, Eliška má ráda divočinu, Samotáři, Divoké včely, Děvčátko, Jedna ruka netleská, Duše jako kaviár, Něco jako štěstí, Milenci a vrazi... Objavila sa v mnohých televíznych inscenáciách a seriáloch, napríklad Čierni anjeli, Četnické humoresky, Nemocnice na kraji města, práve sa vysiela seriál Josef a Ly. Účinkovala vo viacerých divadlách, momentálne je jej domovskou scénou Dejvické divadlo. Niekoľkokrát bola nominovaná na rôzne ocenenia, napríklad viac ráz na Českého leva, Tháliu, Cenu Alfréda Radoka, na Neviditeľného herca, Elsu... Na televíznom festivale v Monte Carle získala cenu za televízny film Společnice. Vlani ju na Berlinale vyhlásili za jednu z európskych Hviezd zajtrajška - shooting stars.
Dejvické divadlo a divadlo Vizita zahrali na festivale České divadlo v bratislavskom Štúdiu L+S inscenácie založené na rovnakom princípe. Herci pred začiatkom vedia iba to, že zhruba o hodinu a pol musia skončiť, inak celý čas improvizujú. Autorom tohto "know how" je Jaroslav Dušek, ktorý s ním v divadle Vizita žne úspechy už roky. Aj bratislavskí diváci boli z neho nadšení. Doslova ich musel vyháňať z hľadiska, tak s ním bolo príjemne. Keď však večer predtým vystúpili dejvičania, publikum bolo rozpačité. O improvizovanie sa pokúšalo viacero hercov, nie všetci však boli na takýto druh divadla rovnako disponovaní - tvárni, hraví, nápadití, pohotoví, vtipní. Komu to však vyslovene sedelo, bola TATIANA VILHELMOVÁ. Iba sa potvrdilo, že nie náhodou je jednou z najvyťaženejších mladých českých herečiek s dlhým zoznamom filmových a divadelných rolí, nominácií a ocenení. A to v ten večer ešte nebola vo svojej koži. Na predstavenie prišla totiž rovno z nemocnice, kde ležala na infúziách.
Česká tlač nielen chváli vaše herecké výkony, ale často tiež popisuje, ako ste to na tom-ktorom festivale či premiére roztočili s kamarátmi, najmä s Aňou Geislerovou. Keď som vás však zháňala v Bratislave, dozvedela som sa, že namiesto búrlivých večierkov ležíte v nemocnici. Čo sa stalo?
Prišla som sem už včera, lebo s Mariánom Miezgom skúšame predstavenie do pražskej divadelnej kaviarne Čierna labuť. Vystupuje tam napríklad Zuzana Kronerová. Lenže večer predtým som si pri predstavení pohla krčnou chrbticou a strašne ma to bolelo. Postarala sa o mňa práve Zuzka, ktorá ma zaviedla do nemocnice za doktorom Traubnerom. Hoci bola neskorá noc, ošetril ma a ešte na druhý deň mi dal izbičku, kde mi pichli infúziu, takže bolesť povolila a dnes som mohla hrať.
Bol to váš prvý úraz z povolania?
Bohužiaľ, presne to isté sa mi stalo už pred rokom. Usilovne som však cvičila, rehabilitovala a chrbtica sa dala do poriadku. Teraz som sa pred predstavením zle rozcvičila a problém sa vrátil. Znamená to prácu na ďalší štvrťrok. Pri hraní som si musela neustále dávať pozor a vždy, keď som sa išla prezliecť za javisko, skontrolovala som sa. Hoci teraz mi je fajn, myslím, že čoskoro sa krk ozve znovu.
Koho to bol nápad, aby dejvickí herci skúsili improvizovať, ako to robí Jaroslav Dušek s Martinom Zbrožkom v divadle Vizita?
Vlastne ani neviem. Zrejme nášho riaditeľa Miroslava Krobota, ktorý je otvorený všetkým hókusom - pókusom. Vizitu som, samozrejme, poznala, ale nevedela som si predstaviť, ako môže improvizácia fungovať s viacerými ľuďmi a u nás v divadle, kde sú činoherní herci zvyknutí na vopred napísaný text. Išla som do toho aj preto, že ma baví tento kolektív a keď je nás viac dohromady, vždy je veľká sranda. Navyše som z nakrúcaní poznala aj Jardu Duška a tešila sa na neho aj ako na človeka.
Skúšali ste vraj šesť týždňov. Ako sa skúša predstavenie, ktoré nemá nič pevne dané, ani text, ani počet hercov, scénu ani kostýmy?
Spočiatku to bol skôr seminár, Jarda nás naučil rôzne fígle, nepísané pravidlá improvizácie a potom to už bolo také hranie sa. Skúšali sme vo dvojiciach, potom v trojiciach a všetci dohromady, učili sme sa docieliť harmóniu s rekvizitami, muzikou. Stále to však bolo veľmi hravé a to bolo na tomto skúšobnom období fantastické.
Čo bolo najťažšie?
Odbúrať vlastné ego. Keď inokedy na javisku odznie, čo ja viem - ty si škaredá - viete, že kolega to má napísané v texte. Tu som sa však neraz dostala do situácie, že zrazu niekto povedal - mňa to s tebou nebaví - a ja som sa musela naučiť nebrať to osobne. Kým nám to došlo, stále sme medzi sebou riešili - a prečo si to povedal a ako si to myslel...?
Pri takomto predstavení si môžete robiť aj drobné schválnosti. Napríklad vidíte, že kolega vás chce zapojiť do skeču, no vy nezareagujete a vychutnávate si, ako si poradí a dotiahne situáciu.
Stáva sa aj to, ale horší pocit je, že si začnete stavať nejakú scénku a iný ju pokazí, lebo zrazu zmení tému. Môžete si len povedať, aká škoda, tak pekne som si to pripravil a teraz to nemôžem využiť.
Cez predstavenie ste všetci viackrát zmenili kostýmy. Na to je aký kľúč?
Za scénou leží obrovská halda šiat, ktoré sa nakúpili v secondhandoch, a každý si z nej berie, čo mu napadne.
V hľadisku sedel aj Dušek a musím povedať, že sa zabával asi najviac v sále. Je pravda, že chodí na každé predstavenie?
Áno, nebol len na jednom, a to sme Sekec mazec hrali už vyše tridsaťkrát. My sme radi, keď je v publiku, lebo aj keď do deja nikdy nevkročí, je pre nás oporou. Veľmi tiež pomáha, keď pred začiatkom za nami príde a navodí náladu.
Máva po predstavení kritické pripomienky?
Vždy to preberieme, ale skôr než by vyslovene nadával, upozorní na chyby. Povedzme, že bolo zamiesené na veľkú situáciu a niekto to prepásol, lebo zaspal. Nabáda nás, aby sme boli pozornejší.
Nemáte pred predstavením väčšiu trému ako pred bežnou činohrou? Nebojíte sa, najmä keď nemáte svoj deň, že vám nič nenapadne?
Máme to aj pomenované - dnes robím húsenicu. Znamená to - som úplne hotový a budem sa držať v úzadí. Ale na druhej strane mám skúsenosť, že čím som pred predstavením unavenejšia a koncentrujem sa akoby z posledných síl, tým lepšie sa potom rozbehnem, som tak zvláštne rozvibrovaná.
Keď som si o vás hľadala informácie, prečítala som si, že oboch rodičov máte v cudzine. Otca na Ukrajine a mamu v Juhoafrickej republike. Čo tam robia? Chodievate za nimi?
Mama tam žije tri roky, otec asi osem a za každým som bola veľakrát. Naposledy som sa z Ukrajiny vrátila len pred troma týždňami. Otec tam podniká a mama v JAR už nerobí nič, len sa venuje sama sebe a užíva si rodinného života so svojím manželom. Je to český emigrant, do Juhoafrickej republiky sa odsťahovali, pretože mamke sa tam páčilo.
A vám je kde lepšie?
V JAR je stále slnko a teplo, väčšia exotika, ale rozhodne nezavrhujem ani Ukrajinu. Má poetiku a silu, hoci teraz na jeseň je dosť depresívna.
Doma idete z filmu do filmu. Všetky vaše postavy sú prijaté kladne, veľa ráz ste boli nominovaná na ženskú hereckú cenu Český lev a zo zahraničných cien spomeniem aspoň významné ocenenie z filmového festivalu v Berlíne. Vlani vás tam vyhlásili za "shooting star", teda filmovú hviezdu zajtrajška. Čo sa po tomto ocenení pre vás zmenilo?
Som zaregistrovaná v množstve agentúr a keď dostanú ponuku na herečku s východným akcentom, východného zjavu, tak ako prvé prejdú ľudí navrhnutých na shooting stars, pretože by to mali byť tí najlepší. Ale vážne, pre človeka, ktorý chce preraziť aspoň do Európy, to má zmysel. Už som dostala zopár ponúk, ale bohužiaľ, buď som práve nakrúcala v Čechách, alebo mali podmienku, že musím odcestovať aspoň na mesiac, a to nemôžem, lebo mám veľa predstavení. Takže nejaké veľké zmeny, čo sa týka kariéry, nenastali, skôr to malo význam pre mňa osobne. Bolo zaujímavé zúčastniť sa na takejto akcii a popremýšľať, či by ma takýto život vôbec bavil.
K čomu ste dospeli?
Nie som typ, čo chce za každú cenu uspieť vo svete. Nebaví ma sedieť doma a byť stále v pohotovosti, keď sa ozve nejaká produkcia. Mňa baví robiť divadlo a množstvo ďalších vecí a to sa zle zlučuje s tým, byť neustále k dispozícii. Takže, keby zaujímavá ponuka prišla a vyšla, budem rada, ale keď nepríde, nič sa nedeje, pretože zatiaľ mám, našťastie, v Čechách aj na Slovensku zaujímavej práce dosť.
Film Indiánske leto ste nakrúcali ako šestnásťročná, v seriáli Prima sezóna ste sa objavili ešte skôr. Odvtedy ste sa prakticky nezastavili. Nepripadáte si niekedy vyčerpaná? Ešte ste nemali tvorivú krízu?
Človek prechádza rôznymi vlnami, aj takými, že to, čo robí, ho neuspokojuje a začne sa rozhliadať, čo by mohol robiť iného. Ja som však asi pred jeden a pol rokom došla k žiarivému bodu, môjmu slniečku, a tým je Dejvické divadlo. Zmenilo mi pohľad nielen na divadlo, ale aj na celú hereckú profesiu. Ukázali mi, že človek môže robiť herectvo poctivo, pritom sa ohromne zabávať a ešte sa aj dozvedieť množstvo zaujímavých vecí. Takže teraz vôbec nepremýšľam nad tým, že by som robila niečo iného.
Úspešnou ste sa stali už ako tínedžerka, a to môže byť zradné. Neprešli ste fázou, keď ste sa správali ako rozmarná hviezda?
Pár takých malých chvíľok asi bolo. No vďaka pokore, ktorú mám v sebe, aj keď to tak možno nevyzerá, a najmä vďaka priateľom z môjho pôvodného sveta, ktorí ma stále obklopujú, sa držím pri zemi. Nenechám sa poblázniť a neberiem hereckú profesiu ako nejaké obrovské poslanie.
Po kom ste zdedili herecký talent?
V rodine sa síce herectvom nikto neživil, ale starší brat, keď nechcel do školy, dokázal veľmi profesionálne zahrať chrípku a babička bola veľká rozprávačka. Keď začala s historkami, všetci sme slzili od smiechu.
Vašou blízkou priateľkou je Aňa Geislerová. Tiež veľmi talentovaná a veľmi búrlivá. Nedávno však porodila syna a dnes rozpráva o tom, ako sa usadila a užíva si rodinného zázemia. A čo vy? Nepomýšľate na ukotvenie?
Túto otázku v poslednom čase počúvam často a chápem to. Ale Aňa je staršia ako ja a asi našla človeka, pri ktorom vycítila, že by to zázemie chcela mať. Ja si síce myslím, že konečne som takého tiež našla, ale ešte máme množstvo plánov, ktoré chceme uskutočniť. Hoci na druhej strane, ani jeden nie sme plánovací typ, takže ktovie. Keď sa to stane, tak to bude a rozhodne nechcem svoj osobný život, rodinu a materstvo podriadiť kariére. To nechápem, veď už len samo to slovo znie príšerne.
FOTO - JOZEF UHLIARIK a archív
Pri nakrúcaní Divokých včiel.
V Nemocnici na okraji mesta s Petrom Štěpánkom.
