Pani Elena je pestovaná päťdesiatnička. Pracuje ako sekretárka vo výskumnom ústave. Dva razy do týždňa chodí aj upratovať a žehliť do domácnosti bankovej úradníčky a podnikateľa s dvoma deťmi. „Veľmi slušne si privyrobím. Dostanem 60 korún na hodinu, nič neprevozím, mám to kúsok od domu,“ hovorí.

Za štyri roky, čo chodí do jednej domácnosti, si s rodinou na seba zvykli. Pani Elena ich berie skoro ako domácnosť vlastných detí, zaujíma ju, čím žijú, aké majú problémy. Rodičia zase prísne zakazujú deťom hovoriť o „slúžke“ – pani Elena má pre ne postavenie tety, ktorá chodí mame pomáhať. Deti sú vedené k tomu, aby si ju vážili a boli k nej maximálne slušné.

Rozhodnutie stať sa upratovačkou má rôzne dôvody. Najčastejšie sú to ženy v strednom a vyššom veku. Ak ženy v istom veku prídu o prácu, ťažko si už hľadajú novú, na upratovanie netreba kvalifikáciu. Sú však aj profesionálne upratovačky, ktoré to robia celý život. „Nerozmýšľajú nad tým, či upratujú v domácnosti, alebo vo firme,“ hovorí Dagmar Kyjacová z upratovacej firmy Cinderella. Ďalšou kategóriou sú dôchodkyne – potrebujú si privyrobiť, alebo sa jednoducho doma nudia. A domáce práce ich bavia. Študentky berú upratovanie ako možnosť privyrobiť si.

V Bratislave a okolí, v dedinách ako Borinka, Lozorno, Limbach či Záhorská Bystrica vyrástli v posledných rokoch celé štvrte luxusných domov. Upratovačkami v nich sú často miestne staršie panie.

„Ak nejaká uchádzačka príde vopred s postojom ‘idem robiť slúžku‘ a berie fakt, že, skončila pri upratovaní ako vlastnú dehonestáciu, nevezmeme ju. Taká pracovníčka nepracuje dobre. Je to práca ako každá iná a svojím spôsobom náročná. Upratovačka je v domácnosti dlhé hodiny sama, musí to vedieť zvládnuť,“ hovorí Kyjacová. Vie, čo hovorí, Cinderella zamestnáva takmer 60 upratovačiek.

O ponížení sa podľa nej nedá hovoriť ani čo sa týka platu. „U nás si ženy zarobia okolo 50-60 korún na hodinu, čo nie je tak málo,“ hovorí Kyjacová.

Upratovačka musí vedieť zvládnuť aj pokušenie. V byte je často sama, obklopená cudzími drahými vecami. Niektoré agentúry preto od pracovníka pred uzavretím zmluvy požadujú výpis z registra trestov a odporúčania od dvoch dobrých známych. Vypĺňajú tiež osobný dotazník. Zamestnanec je poistený, v prípade, že niečo rozbije alebo zničí, škodu hradí poisťovňa.

Upratovacie firmy účtujú klientovi vyššiu sumu, ako vyplatia upratovačke. Čisto finančne výhodnejšie je preto pre obidve strany dohodnúť sa a agentúru obísť. „Stáva sa to. Klient sa však v takom prípade vystavuje riziku. Ak sa niečo stane, tak za pracovníka nikto neručí,“ hovorí Kyjacová. (mar)

Mať slúžku či pomocnicu v domácnosti na hrubé práce bolo kedysi u solventnejších vrstiev samozrejmosťou. Nárast počtu obyvateľov koncom 19. storočia spôsoboval preľudnenie slovenského vidieka, pôda nestačila uživiť početné roľnícke rodiny. Dievčatá preto odchádzali slúžiť do miest – do Budapešti, Viedne, Prešporka. Typický meštiansky byt z prelomu storočí mal takmer vždy izbu pre pomocnicu v domácnosti.

Koniec tomuto „buržoáznemu prežitku“ urobil komunizmus, všetci si mali byť rovní. Len manželky tých „rovnejších“ si mohli dovoliť mať neoficiálne pomocnice. Od každej ženy sa začalo očakávať, že zamestnanie, rodinu i domácnosť zvládne sama, s pomocou elektrospotrebičov.

V posledných rokoch sa pomocnice v domácnosti objavili znova.