v Rakúsku. Dvanásť rokov bol predsedom Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky. Ako lekár, genetik a manažér ostáva hlavne kresťanom. Ide mu o formuláciu otázok, na ktoré by mala spoločnosť, ktorá si seba váži, hľadať spoločne odpovede. Spoluzakladateľ Teologického fóra - neziskového združenia teológov, filozofov a vedcov - Peter Križan.

Po tom, ako ste po deväťročnom úsilí vybudovali úspešnú nemocnicu, odrazu nie ste jej riaditeľom. Čo sa stalo?
Je to veľmi jednoduché. Majiteľom nemocnice je rehoľa Milosrdných bratov, ktorá si zvolila vo voľbách nových predstavených. S ich príchodom padlo aj rozhodnutie, že predstaviteľ rehole sa zároveň stane výkonným riaditeľom nemocnice, čo je rovnaký model, aký majú v Rakúsku a ďalších krajinách. Svoju úlohu som splnil, novému riaditeľovi som odovzdal zrekonštruovanú nemocnicu a nebránim sa ďalej spolupracovať s rehoľou v priestore, kde využije moje schopnosti.
V čom je rozdiel medzi nemocnicou, vedenou kresťanským rádom, a štátnym zdravotníckym zariadením?
Stali sme sa príkladom toho, že súkromného zdravotníctva sa netreba báť. Dlho tu panovala téza, že štát je zlým hospodárom v železiarniach, poľnohospodárstve, baniach, a preto ich treba privatizovať, a naopak - že je vynikajúcim hospodárom v zdravotníctve, školstve, kultúre... Príklad našej nemocnice ukazuje, že aj v zdravotníctve vie súkromný vlastník zabezpečiť kvalitné služby a starostlivosť o pacienta.
Súčasťou medializácie novootvorenej gynekologickej ambulancie v nemocnici Milosrdných bratov bolo vyhlásenie hovorcu Konference biskupov Slovenska Mariána Gavendu, že ide o kresťanskú ambulanciu pre kresťanské ženy. Ako vnímate tieto slová?
Keď sa niečomu dá prívlastok kresťanský, či už je to ambulancia, hnutie, alebo politika, už vopred to vyzerá ako odpoveď a riešenie. Je to však len otázka, či sa tí, čo sa ku kresťanstvu hlásia, osvedčia svojím programom a aktivitou v tvorivosti celku. Keď nás budú obdivovať, ako vynikajúco robíme, a pýtať sa na naše motivácie, tak až vtedy by sme mali skromne a potichu povedať, že tie motivácie sú aj kresťanské, ale vyhlásiť to vopred ako riešenie, a potom dobiehať túto ďaleko hodenú loptu, sa mi zdá neprimerané. Potom je to tak, akoby sme na spoločnú stavbu doniesli nejaké prefabrikáty, ku ktorým sa iní už nemajú ako vyjadriť, len prispôsobiť. A tak to v živote nefunguje. Takéto predstavy vychádzajú často z prostredia politikov a cirkevných úradov, pretože sú zvyknutí na moc - keď pomenujú nejakú aktivitu svojím názvom, akoby sa to automaticky stávalo funkčným a doriešeným. To nie je môj prístup.
Slovensko pripravuje so Svätou stolicou zmluvu o výhradách svedomia. O čo v nej ide?
Vo všetkých etických kódexoch, ktoré dnes máme v prostredí širšej liberálnej demokracie EÚ, sa pokúšame nájsť pravidlá, v ktorých by sa mohla angažovať väčšina a nebola by potláčaná menšina. Aby nikto nebol nútený konať spôsobom, ktorý je proti jeho svedomiu. Stáva sa totiž, že zákon a morálka jednotlivca na seba narazia. Najhrdinskejšie ľudské postoje sú často práve tie, ktoré sa vzbúrili proti zákonu. Keď za druhej svetovej vojny zákon diktoval vyvraždiť nejakú časť obyvateľstva, tak morálne konal ten, kto sa postavil proti nemu, a nie ten, čo konal v súlade s ním. Snahou etiky európskeho priestoru už od Norimberského procesu je, aby bolo čo najmenej oblastí, kde by sa človek musel "postaviť na zadné".
Do akej miery sa to týka lekárov?
Tak, ako všetkých občanov. Viac však v tom zmysle, že k niektorým úkonom lekárov nenúti zákon, ale pacient. Väčšinou sa to deje na vážnych rozhraniach života a smrti. Najčastejšie sa to dotýka otázky eutanázie a pomoci ťažko trpiacim ľuďom, ktorí podstupujú neznesiteľnú bolesť, alebo keď sa uvažuje o zaobchádzaní s plodom pred narodením - či ako s pacientom, človekom, právnou osobou, do akej miery a za akých okolností stojí proti tomu právo matky a kde sú nároky lekára. Nie je to zatiaľ doriešené v rámci všeobecných pravidiel, a tak sa predpokladá, že tam budú vznikať konflikty.
Sformulovali ste veľa otázok, ktoré sú stále sporné. Aký máte názor napríklad na eutanáziu?
Dnes je to problém, ktorý sa otvára s rastom bohatej rozvinutej spoločnosti. V severozápadnej časti sveta už máme také kvalitné prostriedky, že trpiacemu človeku môžeme pomôcť až po hranicu teoretických možností. Nie je tu uhol pohľadu - zbaviť sa človeka ako problému pre spoločnosť, tomu sa každý radikálne bráni, ale otázka práva trpiaceho, či v danej situácii môže mať výhradu svedomia, a považovať za väčšiu hodnotu zbaviť sa utrpenia, ako zachovať svoj život v neznesiteľnej bolesti. Je to legitímna otázka, o ktorej treba vážne hovoriť. Vyriešiť to odmietnutím diskusie, lebo je za hranicou, po ktorú sa smie ísť, považujem za nesprávne, ale rovnako nesprávne by bolo, keby sme teraz prijali zákony, ktoré eutanáziu dovoľujú, pretože nie sme na to zrelí.
Aké sú doterajšie skúsenosti s eutanáziou v Holandsku, kde je povolená?
V Holandsku nevyhnutnosť preukázať, že boli použité všetky dostupné prostriedky na uľahčenie pacientovho stavu, viedla k veľkému zdokonaľovaniu starostlivosti o smrteľne chorých a zomierajúcich. Možnosť človeka povedať: "Už mi neviete pomôcť, odchádzam!" vyprovokovala zdravotníctvo, aby mu pomohlo o to viac.
Dá sa povedať, že z pohľadu výhrady svedomia pre kresťana existujú vHippokratovej prísahe slabšie miesta?
Hippokratova prísaha dnes už nie je korunou etického myslenia. Je to len akýsi antický šperk, ktorý máme vo vitríne, aby dokumentoval, že základné etické princípy starostlivosti o chorého máme už od čias starých Grékov. Dnes by už nikto nesúdil lekára podľa plnenia Hippokratovej prísahy, ale v zmysle platných zákonov, etických noriem, ľudských práv a práv pacienta, ktoré prijala Slovenská republika a EÚ.
Katolícka cirkev tvrdí, že život sa začína momentom počatia. Kresťanský filozof, katolík Daniel Kroupa to však spochybnil vedeckým poznatkom, že ak sa v istom momente svojho vývoja embryo rozdelí na dve časti, vyrastú z neho dve ľudské bytosti, obdarené samostatnými dušami. Ako to je z vášho pohľadu genetika a kresťania?
Musíme rozlišovať, či niekto hovorí sám za seba ako kresťan, alebo ako špecialista a odborník - biológ, genetik, pôrodník, embryológ, politik alebo cirkevný úradník. Tieto roviny sa často zamieňajú, lebo vo všetkých týchto úrovniach dokážeme žiť ako kresťania. Biologické informácie, na základe ktorých chceme stanoviť, kde je pravda, kedy sa začína život človeka ako osoby, sú veľmi čerstvé. Genetiku tu máme asi 100 rokov, len 50 rokov poznáme genetický kód ako princíp, a len posledné 3 roky čítame gény. Je to také nové, že sme na to spoločensky a sociálne nedorástli. Sú v nás zakódované schémy myslenia, ktoré vyplývajú zdva milióny rokov starej sebaidentifikácie človeka. Dnes stojíme pred výzvou, či máme prehodnotiť celú našu doterajšiu skúsenosť. Spoločnosť hľadá riešenie, a keďže má pochybnosti, rozhoduje sa v prospech slabšieho. A tam už biologické argumenty prestávajú platiť. Tie môžu len postupne prerastať cez vedomie ľudí, ako nové porozumenie, ktoré sa bude rodiť desiatky, možno stovky rokov.
Sme teda súčasníkmi revolučnej zmeny a odrazu nevieme, čo sme zač?
Musíme prestavať naše predstavy o svete podobne ako pred 500 rokmi, keď sme mali skreslenú predstavu o veľkosti vesmíru, tvare Zemegule a fungovaní slnečnej sústavy. Museli sme sa do toho pomaly vžívať. Dnes je to všetko už samozrejmosť, napriek tomu radi používame výrazy ako: ‚Pôjdem kvôli tebe na kraj sveta!'
V čom je najväčší šok - v tom, že človek je poskladaný z informačných reťazcov?
Použijem príklad: 13-ročné dieťa sa dozvie v škole, že nie je biologickým dieťaťom svojich rodičov, ale že si ho rodičia adoptovali. Odrazu musí stráviť túto informáciu bez akejkoľvek psychologickej prípravy a pomoci zvonku, napriek tomu, že v skutočnosti nič neznamená, pretože je jedno, aké gény od koho dostalo, keď vyrástlo v láske a má dobrú výchovu. Vždy sme žili v tom, že sme nevedeli, aké dieťa sa nám narodí a čo z neho bude, preto sme to ani neriešili. Dnes vieme dávno pred narodením, aké bude mať dieťa pohlavie a či bude mať vážnu chorobu, dokonca poznáme jeho dispozície, ktoré už budeme môcť meniť. Vzniká tu preto otázka, ako sa zachovať, keď už nie sme odkázaní na hru prírody, ale niekto tretí, napríklad rodič, chce rozhodnúť o tom, aké dieťa sa má narodiť. Keď sa dospelý človek dozvie, že mu zmenili gény preto, aby sa zbavil ťažkej cukrovky alebo svalovej slabosti, je predpoklad, že bude rád, ale keby sa menili gény pre niečo iné, napríklad pre zmenu jeho povahových vlastností, pre to, aby mal hudobné nadanie alebo bol svalnatý a mohol športovať, okamžite vzniká problém, že zaňho rozhodoval iný človek. V tomto rozhraní sa to začína motať viac vo filozofickej rovine ako v biologickej. Aké riziko na seba berieme, aké práva si osobujeme, ako chceme žiť svoj život, ako sa chceme rodiť - je už vecou sociálnou a spoločenskou. Biológia a genetika len poskytujú informácie, nedá sa z nich vyčítať naše konanie.
Nemali by sme už vopred určiť nejaký etický rámec? Dá sa vôbec ustrážiť bezohľadná túžba človeka po sebazdokonaľovaní?
Hlavný zápas sa vedie o to, či majú byť postavené výlučne zákazové bariéry, cez ktoré sa dostane dopredu len niečo preskúšané a definitívne, alebo nám ide viac o to, ako má tá bariéra vyzerať. Kresťanskej cirkevnej autorite sa vyčíta, že bez diskusie, bez možnosti hľadať riešenia postaví pevnú hrádzu a potom bráni rozhovoru. Cirkev zas vyčíta spoločnosti, že kým sa dorozumie, tak pozabíja milióny nevinných. Tvrdí, že najprv treba postaviť bariéru, a potom debatovať. Medzi týmito napätiami sa potom ocitajú filozofi, vedci a teológovia - všetci tí, ktorí sa pokúšajú nájsť riešenie zvnútra problému, a nechcú vopred diktovať ľuďom, aby buď robili, čo chcú, alebo, naopak, nerobili nič. Až na základe podrobných údajov môže človek ako indivíduum a spoločnosť ako celok prijať zdravé rozhodnutie.
Boli ste 12 rokov predsedom Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky. Ako hodnotíte vstup slovenských vedcov do tohto odboru?
V základnom vedeckom výskume sa vo svetovej konkurencii uplatňujeme ako jednotlivci - občas má niekto z nás možnosť spolupracovať s veľkým výskumným svetovým programom, ale napríklad v Akadémii vied a na Prírodovedeckej fakulte máme tím ľudí, ktorí sú objaviteľmi jednotlivých génov, čo je naozaj prenikavý úspech. Perličky tu sú, ale inak sme ako myš oproti slonovi, ak sa chceme porovnávať s Nemeckom, Francúzskom alebo s Japonskom. A toto je oblasť, v ktorej nestačí zažiariť a preniknúť do sveta, ako sa to môže podariť umelcovi. Genetika vyžaduje veľké pracovné tímy.
Ako je to s aplikáciou nových poznatkov v praxi?
Platí pravidlo, že najdrahšie je to, čo je na špičke, a keďže je genetika teraz na špičke špičky celého diania, je najdrahšia a najmenej dostupná. Aby sme sa v Európe vyrovnali štandardu v zdravotnej starostlivosti s genetickým obsahom, čakajú nás veľké investície. To zaostávanie však nie je priepastné, čoraz viac sa skracuje jednotlivými činmi.
Čo očakávate od reforiem v zdravotníctve?
Naše zdravotníctvo pristupuje k najradikálnejšej zmene v čase, keď už mnohé iné zmeny máme za sebou. Politicky sa pomaly stabilizujeme - vstúpili sme do organizácií, ktoré nás začleňujú a ochraňujú. Odrazu máme viac možností starať sa o malého človeka, čo je kľúčovým posolstvom. Naša spokojnosť sa bude merať tým, akí budeme vzdelaní, aké budeme mať sociálne zabezpečenie, či sa budeme cítiť zdraví, ako budeme konzumovať kultúru, lebo toto sú hodnoty, ktoré by mal pre nás celý ten ekonomicko-politický rámec nakoniec vytvárať. Načo sú nám nejaké formálne ekonomické úspechy, že zavedieme euro, keď budeme hlúpi a chorí? Prišiel rad na nesilové veci. Hovorí sa, že vo vojne mlčia múzy. Teraz veľký zápas odznel a máme čas na jemnejšie veci.
Aké konkrétne zmeny očakávate najviac?
Je veľmi dôležité, aby sa vynaložené prostriedky používali účelne a správne. Aby zdravotníci dostali slušnú odmenu za svoju prácu a aby pacienti mali istotu, že sa o nich dobre postarajú. Kľúč celej zmeny je práve v sprehľadnení vlastníckych vzťahov, stanovení zodpovednosti na všetkých stranách, či sú to zdravotné poisťovne, poskytovatelia starostlivosti, štátne orgány, alebo pacienti. Z týchto vyčistených vzťahov sa dá dosiahnuť úžitok pre všetkých. Doteraz sme vo viacerých prípadoch nevedeli presne, prečo na niečo nie sú peniaze, prečo je niekto v dlhoch. Každý bol dlžný inému a všetci sme boli spokojní, že to nejako pokračuje, aj keď si vzájomne neplatíme a tvárime sa, že je to dobre.
Mnohí ľudia u nás žijú s vedomím, že Slováci prestávajú čítať, rúca sa tu kultúra a školstvo prežíva stav mizérie. Odkiaľ vy beriete svoj optimizmus, že u nás prichádza čas na riešenie "jemnejších vecí"?
Ten čas prichádza v takej miere, ako prichádzajú ľudia, ktorí sa tým chcú zaoberať. Takže, keď ja som jeden, neviem či z mnohých, alebo z mála, vy budete druhá, niekto iný bude tretí, tak príde aj čas. Povedali ste, že sa málo číta, ale s čím to porovnávame? S predajom kníh alebo s hodinami strávenými v posteli s knihou? V detstve som veľmi veľa čítal, ale vtedy nebola televízia, v kine hrali dva sovietske filmy, neexistovali telefóny ani počítač. Je to akoby sme nariekali, že ľudia nepíšu listy, lebo je menej listových zásielok, ale koľko listov ľudia napíšu cez e-mail! Za celý svoj život som nenapísal rukou toľko listov, koľko teraz napíšem za týždeň. Knihy sú mojou srdcovou záležitosť. Viem, ako človeka obohacujú, najmä jeho slovnú zásobu, ale ľudia dnes môžu čerpať rovnaké zážitky a informácie z iných kultúrnych zdrojov. Keď sa vymyslí akcia na podporu čítania, ako ju robíte teraz v SME, beriem to, ale som veľmi zvedavý, ako dopadne.
Ako vnímate ministra Zajaca s jeho ľudovým slovníkom?
Minister Zajac je rázovitý človek. Už ako nastúpil do úradu, šokoval verejnosť - nevedel s ňou príliš dobre komunikovať a verejnosť mu nerozumela. Postupne sa to naučil spôsobom, že si vytvoril akýsi ľudovorozprávačský štýl, ktorý mu všetci brali. Stal sa spomedzi ministrov mediálnou hviezdou. V dôsledku toho je jasné, že v napätiach, v akých sa v poslednom čase nachádzal, sa mu stalo, že prekročil niektoré očakávané hranice. Je to však len malá odchýlka v rámci jeho štýlu a únavy, nepripisujem tomu väčší význam.
Ako hodnotíte Gašparovičovo vrátenie zákonov, keď tvrdí, že nechce obchodovať so zdravím ľudí? Je to populizmus, alebo vyjadruje úprimnú starosť o zdravie občanov?
Terajší prezident pokračuje v opatrnej politike svojho predchodcu. Chce byť lojálny k masám a podľa možnosti - formálne nestranícky. V mnohých otázkach sa pokúša rezonovať s náladami obyvateľov, ale dnes je už všeobecná nálada obyvateľov viac na strane ministra Zajaca. Nedá sa už jednoznačne povedať, že vrátením zákonov prezident odpovedal na požiadavku väčšiny. A možno sú zmeny pre neho také rozsiahle, že ich nevedel všetky do detailov naštudovať, a teda ani podpísať. Otázkou je, či je primerané, aby mal prezident v ruke takýto nelimitovaný politický priestor robiť si čo chce za každých okolností, lebo tým vnáša do spoločnosti určitú neistotu. A keď by sa malo stať pravidlom, že sa zákony stále vracajú, tak sa nad tým treba zamyslieť.
V rámci Teologického fóra hovoríte s verejnosťou ako veriaci vedec, lekár, genetik. Ako korešponduje veda s vierou, nachádzate v nej pre seba dôkazy Božej prítomnosti?
Otázka, ktorú mi kladiete, je staršia ako genetika sama. Už Mendel, keď opisoval jej prvé zákony koncom 19. storočia, cítil pokoru pred nepoznaným. Dnes prichádzame k tomu, že aj matematika, astronómia, kozmológia, genetika sa začínajú znovu prelínať so spoločenskými a duchovnými vedami. Napríklad mnohé poznatky o tom, ako funguje genetický kód, sa nedajú zredukovať na postupnosť písmen. Tak, ako sa báseň nedá zredukovať na sled slov, pretože vždy je v nej jazyk o poschodie vyššie a niekedy sú v nej zakódované aj dve-tri úrovne interpretácie. Poznáme kód, písmenká aj vety, ale vidíme, že to nestačí na to, aby sa ten genetický kód uplatnil. Malé, čiastkové veci fungujú presne, ale harmónia celku je oveľa zložitejšia. Preto sú pokusy s klonovaním veľmi opatrné, lebo nevieme, či tá naklonovaná bytosť bude mať všetky súhry v poriadku, lebo tým básňam nerozumieme.
Dá sa povedať, že vedci si vytvárajú vlastnú estetiku?
Možno. Fascinujúce je to napríklad v kozmológii. Keď počúvate tie takmer rozprávky o40-rozmernom priestore, o rôznych strunách a napätiach vo vesmíre, dostávame sa na hranicu, kde podobne opisovali svet grécki filozofi, len mu tak nerozumeli. Podobne hovoria aj mýty Mezopotámie - o tom, ako sa niečo ponára do smrti a znovu sa z nej vracia... Ide tu však skôr o existenciu kultúry ducha. Pre mňa je to kresťanská kultúra, môj rodný jazyk ako "kresťančina" - jej spôsob myslenia je výzvou pre vedeckú časť, aby sa netrápila len nad tými písmenkami, ale aby rozmýšľala ďalej - čo asi znamená pre ľudské porozumenie a najmä vtedy, keď nemá istotu, že to všetko drží pevne v rukách a vie spočítať.
Čo si môže zobrať duchovný svet od vedcov?
Vo chvíli, keď vedec k niečomu dospeje, stojí pred výzvou, či sa nedá ísť ešte ďalej. To sa v duchovnom svete často zneužíva. Keď sa z nejakej novej myšlienky stáva ideológia, ktorá skamenie, a potom musí padnúť a nahradí ju druhá. Vedci sú však nadšení, že to, čo vymysleli včera, dnes prekonajú. Toto nadšenie z vedy treba preniesť aj do duchovnej oblasti, aby sme mali radosť z toho, že dnes rozumieme svetu lepšie a ináč ako včera. A to napriek tomu, že tu narážame na určité zranenie, keď som včera pre svoju už prekonanú úroveň porozumenia niekomu ublížil a neviem to vziať späť. V oboch týchto prístupoch však zaznieva pokora pred tým, čo vieme, čomu rozumieme a čo by sme mali robiť ďalej.

Kto je to
Peter Križan (1952) - lekár, genetik, manažér. Genetika: špecialista v onkologickej genetike, primár Oddelenia genetiky Národného onkologického ústavu (1990 - 1997), predseda Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky (1990 - 2002). Manažér: člen reformných a poradných zborov viacerých porevolučných ministrov zdravotníctva, prvý riaditeľ terajšej Všeobecnej zdravotnej poisťovne (1992), člen Správnej rady Národnej poisťovne (1993 - 1994), predseda Správnej rady Zdravotnej poisťovne Dôvera (1996 -1998), riaditeľ Fakultnej NsP Milosrdní bratia (1996 - 2004), organizačný poradca a konzultant. Spoločenské aktivity: odborný a popularizačný publicista, lektor Školy zdravotníckeho manažmentu v Bratislave, afiliovaný lektor Univerzity v Scrantone (USA), predseda Kolpingovho diela na Slovensku (od roku 1999), zakladajúci člen Teologického fóra (1993).

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ