Rozbuškou sa v oboch prípadoch stali vyhlásenia o sfalšovaných voľbách.
Dokonca aj hlavní protagonisti sú variáciou na tú istú tému. Na Ukrajine rovnako ako v Gruzínsku je vyzývateľom reformátor a bývalý člen vlády obviňovaný rivalmi z toho, že je prisluhovačom Američanov, s manželkou zo Západu. V Kyjeve tak ako v Tbilisi sa stal terčom Sovietmi vydrezírovaný aparátčik.
V oboch prípadoch tvoria jadro protestujúcich ľudia, čo sa poučili od aktivistov, ktorí vyhnali juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča.
V žiadnom prípade však neplatí, že metódy, ktoré fungovali v Juhoslávii a Gruzínsku, budú fungovať aj na Ukrajine. Zdá sa, že pri tomto druhu revolúcie hrá významnú úlohu veľkosť: zdá sa, že revolúcii sa lepšie darí v menších miestach. Gruzínsko má päť miliónov obyvateľov, čo je menej, než má Kyjevská oblasť, Juhoslávia mala v čase Miloševičovho pádu osem miliónov obyvateľov, teda šestinu ukrajinskej populácie.
Rozdielom je tiež krv. Ukrajinci nie sú na boje pripravení. Gruzínci boli zocelení viac než desaťročím separatistických nepokojov a protestov, pri ktorých znela streľba. Juhosláviou sa prehnali krvavé vojny. Prudká brutálna ofenzíva polície by mohla ukrajinských demonštrantov šokovať a obrátiť na útek.
A dôležitú úlohu by mohlo zohrať Rusko. Hoci Kremľu nebol vodca gruzínskych demonštrantov Michail Saakašvili po chuti, opakovane skrížil zbrane aj s vtedajším prezidentom Eduardom Ševardnadzem.
Na Ukrajine má Moskva jasného favorita a jej záujem o Ukrajinu je silnejší než o Gruzínsko.
(čtk/ap)
