Roman Berger a Alexander Moyzes.
FOTO - MILAN DAVID, ZUZANA MINÁČOVÁ
Post scriptum
Skladba Post scriptum Romana Bergera vznikla na objednávku Ewalda Danela. Umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra ponúkol skladateľovi ako inšpiráciu nasledovné slová: "Verím v slnko, aj keď nesvieti. Verím v lásku, aj keď ju necítim. Verím v Boha, aj keď mlčí." Ide o nápis, ktorý jedna z množstva obetí nacistického holokaustu zanechala na stene vo varšavskom gete.
Roman Berger niekoľko mesiacov zápasil s textom, no bolo to nad jeho sily. "Zistil som, že nie som schopný skomponovať hudbu na slová, ktoré ktosi v zúfalstve zanechal na ceste do plynovej komory," spomína autor. Nakoniec skomponoval triptych s názvom Post scriptum, o ktorom povedal: "Je pravdepodobné, že uvedený príbeh ovplyvnil kompozičný proces, a to aj napriek tomu, že som sa snažil sústrediť sa na tzv. čisto hudobné aspekty. O nich, pravda, nemienim hovoriť: takéto informácie odvádzajú od podstaty veci: umenie nám má pripomínať, že existuje sféra Nevysloviteľného."
Skladba v podaní Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala odznie dnes o 19.00 h v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie, spolu s ňou aj diela Händela, Bacha a Mozarta.
Utajená symfónia
Aj príbeh druhej premiéry je zaujímavý. Na pôde Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu sa totiž zajtra o 19.00 h uskutoční zaujímavý koncert s názvom Hommage a Moyzes. Zaznejú na ňom diela Mikuláša a Alexandra Moyzesovcov. Okrem pripomenutia dvojitého výročia ich úmrtí však bude večer špecifický najmä kvôli záverečnej skladbe.
Symfóniu č. 8 Alexander Moyzes dokončil v roku 1969 a venoval ju udalostiam z augusta '68. Bolo to prekvapivé - komunista, vtedajší predseda Zväzu slovenských skladateľov a rektor VŠMU sa rozhodol verejne vyjadriť protest proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy formou symfónie (ku ktorej sa vrátil po pätnásťročnej pauze), čo len dokazuje, akú vážnosť svojmu gestu prikladal. Podľa jednej z historiek vyhlásil: "Ak sa ma raz vnuk bude pýtať - Dedo a ty si čo robil, keď k nám prišli Rusi?, budem sa mu môcť pozrieť do očí."
Moyzesa jeho rozhodnutie stálo vedúce miesto a hoci tridsaťminútová skladba stihla vyjsť v notách, stala sa na dlhý čas tabu. Po novembri '89 nahrávku symfónie pre spoločnosť Marco Polo urobil dirigent Ladislav Slovák, no naživo ju po prvýkrát (!) uvedie až zajtra Peter Breiner s rozhlasovým orchestrom. Je zvláštne, že posledný Moyzesov žiak musel v roku 2004 prísť z Kanady, aby sa konečne na koncertné pódium dostalo závažné dielo slovenskej hudby 20. storočia.
