Pri narodení Izabely Kastílskej nič nenasvedčovalo, že by malo ísť o najslávnejšiu ženskú panovníčku Španielska. Po smrti otca, kastílskeho kráľa Jána II. sa stal nástupcom jej nevlastný brat Henrich. Medzi ňou a trónom bol okrem Henricha aj jej mladší brat Alfonso. Osud však chcel, aby kastílsku korunu napokon zdedila ona. Sobášom s Ferdinandom Aragónskym položili základy budúcej jednotnej španielskej monarchie. Pápež Alexander VI. jej udelil titul "katolícka kráľovná". Dnes silnie medzi španielskymi a latinsko-americkými katolíkmi volanie po jej kanonizácii. Izabela Kastílska zomrela pred 500 rokmi - 26. novembra 1504.

V roku 1454 mala Izabela iba tri roky, keď jej zomrel otec. Počas nasledujúcich desiatich rokov žila s matkou mimo dvora. Potom dal kráľ Henrich IV. priviesť nevlastnú sestru a brata k sebe. Oficiálne preto, aby im zabezpečil správnu kráľovskú výchovu. V skutočnosti ho však k tomu viedli obavy, aby sa jeho mladší súrodenci nestali nástrojmi v rukách odbojnej kastílskej šľachty.

Henrichove obavy sa zakrátko naplnili. Nespokojenci na čele s najvyššou duchovnou autoritou v kráľovstve, arcibiskupom z Toleda, vyhlásili za kráľa Alfonsa. Henrichovu dcéru Janu označili za nelegitímnu. Kráľ podľa všetkého jej otcom naozaj nebol, bol ním favorit jeho manželky vojvoda z Albuquerque.

Keď v roku 1468 pripravil mladého Alfonsa o život jed, Henrich IV. prejavil prekvapujúco ochotu dohodnúť sa so šľachtou. Za následníčku určil Izabelu. Tá sa už od svojich štrnástich rokov stala veľmi žiadaným objektom. O jej ruku sa zaujímali kráľovské rodiny vo Francúzsku aj v Anglicku. Henrich IV. ju najprv sľúbil staršiemu synovi panovníka susedného Aragónska Karolovi. Neskôr zmenil svoje politické priority a chcel ju vydať za portugalského kráľa Alfonsa V.

Izabela ako máloktorá princezná v tomto období na svojho ženícha pasívne nečakala. Zobrala iniciatívu do svojich rúk a v septembri 1469 sa bez kráľovho vedomia vydala za mladšieho aragónskeho princa Ferdinanda. Keď sa o tom Henrich IV. dozvedel, hrozil jej žalárom. Napokon ju aspoň zbavil dedičstva a za svoju následníčku určil Janu.

Po Henrichovej smrti v roku 1474 musela Izabela o korunu bojovať s Janou, ktorú podporovali Portugalci. Ozbrojený konflikt sa skončil po piatich rokoch, Jana sa rozhodla rezignovať zo svojich nárokov a utiahla sa na zvyšok života do kláštora Santa Clara v Coimbre. Izabeline nároky už nemohlo nič spochybniť.

V roku 1479 sa stal Ferdinand po otcovej smrti aragónskym kráľom. Došlo tým k spojeniu kastílskeho a aragónskeho kráľovstva do jednej monarchie pod žezlom manželov - Izabely I. Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho. Obaja boli rovnocennými panovníkmi.

Už na začiatku vlády sa rozhodli skoncovať so svojvôľou šľachty. Odboj v Galícii a Andalúzii veľmi rýchlo potlačili. Obmedzili aj moc španielskych parlamentov - kortézov. Nahradili ich kráľovskými radami, ktoré mali iba poradné právomoci. Reorganizovali finančnú aj súdnu sféru, vytvorili stálu armádu. Na boj proti "nepriateľom viery" zriadili už v roku 1480 inštitút inkvizície. Nariadili vyhostiť z krajiny všetkých židov, ktorí odmietli prestúpiť na kresťanstvo. Tento kráľovský edikt postihol asi 180 000 ľudí.

Ako katolícki monarchovia považovali Ferdinand a Izabela za svoju hlavnú úlohu dokončiť reconquistu Pyrenejského polostrova. Na jeho juhu ostávalo ako posledná pripomienka kedysi mocného Umájovského kalifátu moslimské granadské kráľovstvo. Druhého januára 1492, po jedenástich rokoch bojov, vstúpili katolícki panovníci triumfálne do Granady.

V tom istom roku sa na ich dvore objavil Krištof Kolumbus. Jeho revolučný plán cesty na západ už odmietli námorné veľmoci Janov, Benátky aj Portugalsko. Podľa mnohých to bola práve Izabela, ktorá rozhodla, že cesta, ktorá objavila Ameriku, sa uskutoční. Spravila tak zo Španielska na najbližšie dve storočia najsilnejšiu svetovú mocnosť.

Izabela bola neobyčajná panovníčka. V pokročilom veku sa dala na štúdium latinčiny. Jej kastílčina sa stala vzorom Kráľovskej akadémii pri kodifikovaní spisovnej španielčiny.

Zajtra - Podkarpatská Rus