Ľubomír Tomáška galileovsky galantne naznačuje, že za terapeutické klonovanie ani geneticky modifikované organizmy netreba ani teraz nikoho upaľovať či preklínať. Uvádza nás do Tretej kultúry Johna Brockmana a jeho all-stars tímu. Zvlášť vydarený je obraz "mladého muža s dokonalým účesom a titulom sociológ", ktorým sa esej začína a končí (Michal Vašečka?).
Varovanie Zuzany Kusej pred zbožšťovaním našich reforiem chápem. Človek naozaj nie je stroj na zarábanie peňazí. Tým, ktorí si myslia, že je (I. Mikloš, R. Zajac, Ľ. Kaník, P. Janík, a, samozrejme, občas aj moja manželka), navrhujem v tom nebrániť, ale iba v prípade, ak sa s nami lenivými podelia (50 na 50?).
Monika Vrzgulová konštatuje, že základné historické dokumenty vydávajú mimovládne organizácie. Lenže, kto iný by mal? Občas mimo, sú ešte aspoň trochu vládne. A najmä, buďme už konečne uvedomelí a uznajme, že peniaze sú potrebné pre veľké stavby kapitalizmu (Slotovské kiabagre sa bez nafty nepohnú, cena 36 Sk za liter, K&S stojí polovicu, čo je vlastne malá výhra).
Oľga Gyárfášová píše o veľkých dejinách, prefiltrovaných človečinou obyčajných životov. Oľga má cit pre pozíciu pešiakov na šachovnici. Sú dušou hry, vojen a každodennosti. Rozmýšľanie o fotografii Moniky Mikušovej nastoľuje veľa otázok (napríklad prečo fotografuje Karol Kállay). V eseji O architektúre (Martin Mašek) sa oplatí prečítať si o "prenose elitnej kultúry medzi masy" v podaní Umberta Eca (je to fuška, prenos aj Eco). Obyčajný rasizmus jedného drzého pasociológa dostal, čo mu patrí, v eseji Eleny Kriglerovej a Jany Rybovej.
Elfride Jelineková je donaha odhaleným "nóbl objavom" Anny Gruskovej. Už viem, prečo Jelineková priťahuje iba tvrdé, ale poctivé nátury. Jelinekovsko-palkovskú realitu, na stupnici tvrdosti s číslom 12, vyvažujú božsky čarovné snové záhrady Sone B. Karvayovej s mäkkými vankúšmi.
Záver je hostinou pre knihomoľov (recenzie na knihy Léta utopie, Triedni nepriatelia, Nenapísaný román, Sny jako řeč duše, Smrt Západu, Krajina bez sna a ďalšie, a aj naši konzervatívni priatelia ich napísali pekne). Bez rozhovoru s Fedorom Gálom by november nemal tú pravú šťavu. Dve otázky: Pôjde Fedor predsa len nakoniec do Indie? A prežijú autori rozhovoru a celého projektu Damas Gruska a Martina Nemethová rok 2005?
Aj v krajine bez sna snívam. O tom, že sa raz zobudím v súkromnej rajskej záhrade Sone B. Karvayovej a pochopím, ako medzi sebou komunikujú bunky a Mikuláš Dzurinda s Táňou Rosovou. Snívam, že K&S raz bude mať toľko strán ako bombajský telefónny zoznam. A, samozrejme, bude platiť honoráre ako The New York Review of Books. A už z diaľky bude hrať farbami ako Anthropos.
