Používajú sa dobre vyvinuté, mladé a krehké zdužnatené korene, ktoré sa vyznačujú charakteristickou vôňou a chuťou. Viacročné korene sú tvrdé a nevhodné na jedenie. Chren sa konzumuje strúhaný bez ďalšej úpravy alebo ochutený octom, cukrom či jablkami. Je vhodný ako príloha k mäsu, údeninám a k ťažkým tučným jedlám, pretože uľahčuje trávenie. Z chrenu môžeme pripraviť aj chrenovú nátierku s maslom, syrom alebo so šľahačkou. Výborná je aj chrenová omáčka k varenému mäsu. Chren sa používa aj na korenenie sterilizovanej zeleniny, najmä pri konzervovaní uhoriek a cvikly. Nie je náročný na pôdu a polohu, najlepšie sa mu však darí v teplej a vlhkej oblasti, na slnku a v polotieni. Pôda má byť hlboká, priepustná, bohatá na humus aj živiny a s dostatkom vlahy.
Chren sa rozmnožuje vegetatívne koreňovými odrezkami. Získavajú sa na jeseň pri zbere oddelením mladších korienkov, ktoré sú hrubé aspoň 15 milimetrov a dlhé 20 - 30 centimetrov. Vo zväzkoch sa uchovávajú v pivnici vo vlhkom piesku. Na jar ich preberáme a potom otierame vrecovinou, čím odstránime bočné očká a korene. Na pripravenej pôde vyorieme 0,2 - 0,3 metra hlboké brázdy so vzdialenosťou 0,6 - 0,8 metra. Do nich šikmo sadíme odrezky na 0,2 -0,3 metra tak, aby ich vrcholy boli 50 milimetrov hlboko. Nakoniec ich prihrnieme alebo priorieme. Po siedmich až deviatich týždňoch po výsadbe, teda asi v júni, sa osvedčilo odhrnutie a odstránenie bočných koreňov. Počas vegetácie porast odburiňujeme a pôdu kypríme. Úrodu možno zberať už v jeseni, ale ak sú korene tenké, urobíme to až v druhom roku. Kvetné stonky v lete odstránime. Zber robíme postupne, podľa potreby až do trvalého zamrznutia pôdy tak, že korene opatrne vyberáme vidlicovým rýľom.
Štiav
Patrí medzi trváce druhy zeleniny odolné proti mrazu. Jedlou časťou sú vyvinuté listové ružice odrezané pod spodnými listami, alebo jednotlivé listy bez stopiek. Má podobnú výživovú hodnotu ako špenát, obsahuje však viac kyseliny šťavelovej. Najčastejšie sa z neho pripravujú prívarky, ale najhodnotnejší je surový. Je vhodný na zdobenie studených mís, chlebíčkov a na šaláty.
Darí sa mu vo všetkých polohách a pôdach. Dobre znáša i zatienené miesta. V kvalitných humusových pôdach však dáva vyššie úrody. Pestujeme ho väčšinou z priamej sejby od apríla až do septembra. Môže sa pestovať aj delením trsov, oddelkov, a to skoro na jar. Po sejbe semená vzchádzajú pomerne rýchlo, čo závisí od podmienok. Po vzídení sa odporúča jednotiť na vzdialenosť 0,20 metra v riadku. Počas vegetácie odburiňujeme a súčasne kypríme pôdu okopávaním. Za 40 - 50 dní od výsevu môžeme zberať. Keď sa objavia kvetné stonky, treba ich odstrániť, čím podporíme tvorbu nových kvalitných listov a predĺžime zber. V záhradke režeme listy postupne podľa potreby alebo naraz, každé tri až štyri týždne. Keď nestačíme konzumovať, krájané listy môžeme uložiť do mrazničky. Štiav nechávame na jednom mieste tri až šesť rokov.
Pažítka
Pestuje sa v stredne ťažkých a ľahších pôdach dvomi spôsobmi - delením materských trsov a zo semena. Na jar delíme trsy, keď je už vyvinutá vňať. Trsy v hrúbke asi 2 centimetre sadíme na vzdialenosť 25 - 30 centimetrov v radoch a vňať skrátime. Do jesene sa trsy rozrastú a môžu sa konzumovať. Pred príchodom zimy sú pripravené na vyberanie aj s koreňovým obalom. Presádzame ich do kvetináčov, aby sme čerstvú vňať mali k dispozícii aj v zimnom období. Pažítka sa môže množiť delením trsov aj koncom augusta a v septembri. Do zimy ešte zakorení a na jar už vyháňa novú vňať, ktorú striháme podľa potreby počas celej sezóny. Zo semena ju pestujeme výsevom v apríli až v máji. Vzídené rastliny prejednotíme alebo presádzame na iné miesto po 5-10 rastlín v hniezde. V prvom roku, kým trsy zosilnejú, ich chránime pred vymrznutím nakopcovanou zeminou, alebo prikrývame lístím či čečinou. Pažítka vydrží na stanovišti 5 až 8 rokov.
Doc. Ing. MAGDALÉNA VALŠÍKOVÁ, DrSc., VÚZ Nové Zámky
