Kariéra Tomkiho Němca sa začala vo veľkom štýle - ešte ako študent sa stal osobným fotografom novozvoleného prezidenta Václava Havla. Publikoval v mnohých významných českých a svetových magazínoch, je dvojnásobným držiteľom najprestížnejšej fotoreportérskej ceny World Press Photo a tento rok získal prvú cenu Czech Press Photo v kategórii Každodenný život. Fotí preto, že mu ide o informáciu, ktorá by sa mala dostať k ľuďom a nemá rád fotografický hyenizmus.

V rokoch 1990-1992 ste fotografovali Václava Havla. Ako ste sa k nemu dostali?

Mal som 27 rokov, myslím že som bol najmladším osobným fotografom prezidenta na svete. Študoval som na FAMU, fotil som demonštrácie na Národní třídě. Po 17. novembri sme založili agentúru Radost. Asi týždeň pred voľbou hlavy štátu sme si povedali, že by bolo dobré, keby to niekto zdokumentoval. Od tých čias som začal intenzívne fotografovať Václava Havla. Pamätám si, že tesne po voľbe prezidenta, v januári 1990, som Havla stretol v nejakej reštaurácii. Náš rozhovor prebehol asi takto: Havel sa zamyslel, tak som odkiaľsi vytrhol papier a Havel mi rukou napísal, že Tomki Němec s ním pôjde na Island, do Kanady a USA.

Zažili ste tam nejakú zaujímavú situáciu?

Prechádzal som sa po Bielom dome a prezeral som si obrazy. Zrazu sa otvoria dvere a predo mnou stojí nejaký povedomý dvojmetrový človek. Prišiel ku mne a hovorí po anglicky - Ahoj, ako sa máš? Hovorím - Dobre a ako sa máte vy? Zrazu mi svitlo a uvedomil som si, že je to George Bush senior. Bola to neuveriteľná situácia. Mám 27 rokov, v normalizačných rokoch som najďalej cestoval do Amsterdamu, aj to so šťastím, ešte v novembri mlátili ľudí na Národní, prešli tri mesiace a zrazu tu stojím s najmocnejším človekom planéty.

Aké vzťahy ste mali s Havlom?

Veľmi pekné. Veľmi si Václava Havla vážim a mám ho rád. Kedykoľvek za ním môžem prísť s nejakým problémom alebo ho fotiť. Občas sa stretneme. Myslím, že ma nebral iba tak, že ho fotím, ale že niečo vytváram.

Dvakrát ste fotografovali na Kube - dva týždne a potom celý mesiac. Čím vás Kuba tak fascinuje?

Prvýkrát som tam bol v roku 1994. V televízii som videl spravodajstvo o Kubáncoch, ktorí sa snažia emigrovať na Floridu na neuveriteľných plavidlách, ktoré samozrejme väčšinou museli skončiť niekde v prúdoch. Všetko sa vo mne vzpriečilo, som presvedčením antikomunista a režimy, ktoré potláčajú ľudské práva, sú mi odporné. Ako angažovaný fotograf sa pomocou fotografie snažím na niečo poukázať. Znie to ako klišé, ale tak to cítim. Čo to je za režim, keď prinúti svojich ľudí na samovražednú emigráciu? Tak som sa naštval a s kolegyňou Ivanou Pečenkovou sme odišli na Kubu. Štrnásť dní som fotili balzeros, ktorí sa na pltiach vydávali na cestu, ale hlavne, čo bolo za tým, bežný, každodenný život. Vznikla z toho pekná séria a za jednu fotografiu, čierny trh v Havane, som dostal tretiu cenu na World Press Photo. To si veľmi cením. Neskôr som tam išiel na mesiac.

Aký bol váš každodenný život?

Mali sme výhodu, že Ivana mala manžela Kubánca, takže sme mali dobré kontakty. Bývali sme v rodine, aj keď to nie je legálne. Tí ľudia trpeli nedostatkom potravín, energie, vody. Voda tiekla dvakrát denne na pol hodiny, elektrinu im hocikedy vypli. Niekedy bola len štyri hodiny denne. Všetko sa musí kupovať za doláre na čiernom trhu - mlieko, mäso, dokonca aj zelenina a ryby. Keď som bol na Kube prvýkrát, priemerný príjem na hlavu bol dva až tri doláre mesačne. Tri doláre mal aj univerzitný profesor. Po Kube sme cestovali vlakom a verejnou dopravou. Robím to tak vždy, pretože z auta človek nič nevyfotí.

Akí sú Kubánci?

Veľmi otvorení, vedia sa uvoľniť a sú veselí. Sú hladní, ale dokážu sa radovať z maličkostí.

Mali ste aj nejaké dramatické zážitky?

Jeden medik mi hovoril, že na Kube operujú bez anestetík, aj keď kubánska štátna propaganda tvrdí, že kubánske zdravotníctvo je na veľmi dobrej úrovni. Chcel som sa o tom presvedčiť na vlastnej koži. Preliezli sme nemocničný múr, pretože vchody stráži polícia. Vošiel som do nejakého pavilónu, nevedel som, kde som, nemal som príliš dobrý pocit. Bieda, špina, šváby, rozrezaní ľudia, ktorí kričia od bolesti a zomierajú. Myslím, že sa mi podarila výpoveď o priepastnom rozdiele medzi propagandou a realitou.

Ako znášate takúto prácu na hrane? Musí byť fotograf špeciálne psychicky vybavený, keď zaznamenáva také hrozné veci?

Nefotografujem konflikty. Nikdy som nebol vojnovým fotografom. Populácia je presýtená násilím. Rozstrieľaných ľudí vidíme v novinách a v televízii pri raňajkách a nepohne to s nami. Svet je iný ako v čase vietnamskej vojny, keď fotografia dokázala nemožné - skrátiť vojnu. Prečo by som mal nasadzovať svoj život pre niekoho, koho to v podstate nezaujíma? Myslím, že by som psychicky neuniesol niektoré kritické situácie, hlavne keby sa týkali detí. Obdivujem všetkých, ktorí to dokážu robiť a myslím, že je to potrebné. Súdim, že takíto ľudia musia mať špeciálne mentálne vybavenie. To nie je nič pre mňa.

Vojnové fotografie majú význam, ale niektoré, napríklad zo živelných pohrôm, sú podľa mňa hyenizmom. Myslíte si, že treba ukazovať takúto bolesť?

Videl som zábery zo zemetrasenia, niekde v Južnej Amerike. Akési dievčatko bolo zachytené v železách, bahno stúpalo a nebolo tej sily, aby ju vyslobodili. Bola odsúdená na smrť. Existujú fotografie, na ktorých televízne štáby a fotografi stoja okolo nej, robia s ňou interview, nakrúcajú a fotia ju, až po ten smutný okamih, keď sa utopila. To je podľa mňa zvrhlosť. Keď už nemôžem pomôcť, tak sa na tom aspoň nebudem priživovať.

Vy nemáte niekedy dilemu - fotiť alebo nefotiť?

Treba si vždy zvážiť, či na človeku parazitujete, alebo či ide o informáciu, ktorú je dôležité ukázať. S každým, koho fotím, komunikujem, hoci gestom alebo očami, a získam jeho súhlas. Ak nepracujem systémom, že niekam pribehnem a niečo rýchlo nafotím, väčšina ľudí pochopí, že mám vyšší záujem a nechá sa presvedčiť. Nefotím ľudí proti ich vôli. Nie som paparazzo. Myslím, že ako fotograf mám povinnosť určité situácie zachytiť, ale v istom momente príde povinnosť odložiť aparát a človeku pomôcť. Politikom však pomáhať nebudem, na to majú svoj servis.

V januári ste vyhrali grant slovenského Inštitútu pre verejné otázky ako prvý zahraničný fotograf. Ako vnímate toto uznanie?

Fotenie Slovenska je pre mňa veľmi zaujímavé, lebo doma, hlavne v Prahe, už nie som schopný nič vidieť - príliš dobre to tam poznám. Slovensko však poznám tiež, zamladi sme sem chodili na veľké vandre. Najčastejšie som tu bol v rokoch 1990 - 1993 s Václavom Havlom. Od apríla do septembra tohto roku som pracoval na projekte Slovensko 004, ktorý sa končí výstavou a vydáva sa z neho aj kniha. Medzi Prahou a Slovenskom som v tom období najazdil 22-tisíc kilometrov.

Aký je váš spôsob práce?

Vyhľadávam ľudské okamihy, nesnažím sa nikoho podrážať alebo ponižovať. Som dokumentarista, nie bulvárny fotograf.

Cítite rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi?

Nedelím nás na Čechov, Moravanov a Slovákov. Ale rozdiely dnes pociťujem. Často o tom premýšľam a ak mám byť úplne otvorený, u Slovákov cítim jednu vec - znovu som si to uvedomil dnes ráno, keď som pozoroval ľudí. Mali smutné, utrápené tváre. Cítim z nich únavu, odovzdanosť, akoby boli bez energie. Mám pocit, že tu stále cítiť dosah Mečiarovej vlády. Na druhej strane, keď sa Slováci bavia, sú otvorenejší a vedia sa viac radovať ako my.

Aké fotky máte rád?

Klasiku. Fotografov, ktorí nerobia umenie pre umenie, ale keď sa na ten obraz pozriete - pretože dobrá fotografia je obraz - tak vám to niečo dá, môžete o ňom premýšľať a získate istý pohľad na svet.

Pociťujete počas rokov svojej kariéry stratu ilúzií?

Ľudia nechcú premýšľať, sú vo vleku skratkovitých, povrchných informácií. Nevyžadujú nič kvalitné - okrem tovaru. Pocit, že robím niečo, čo má zmysel, je ojedinelý. Z hľadiska použitia fotografie v českých časopisoch nenachádzam nič zaujímavé, hádam s výnimkou Reflexu. Grant IVO má zmysel, aj keď prostriedky sú obmedzené. O desať rokov bude Slovensko vyzerať inak, ale knižka - obrazový dokument - zostane. Slovensko má našťastie Inštitút pre verejné otázky, ktorý si uvedomuje, že je dôležité zachytiť súčasnú realitu. Také niečo v Čechách nemáme.

Tomki Němec (nar. 1963 v Prahe) v rokoch 1990-1992 pracoval ako osobný fotograf prezidenta Václava Havla. Neskôr ho fotografoval až do jeho odchodu z úradu. Tieto fotografie vyšli knižne v publikácii Václav Havel. Editoval a obrazovo pripravil ďalšiu knihu, Havel - Fotografie. V roku 1991 získal v súťaži World Press Photo cenu "za najvyšší štandard vo fotožurnalizme", ďalšiu (tretiu) cenu World Press Photo získal v roku 1995 za fotografiu Čierny trh v Havane. V roku 1992 sa stal členom viedenskej fotografickej agentúry Anzenberger. Vystavoval po celom svete. V roku 2004 získal 1. cenu Czech Press Photo v kategórii Každodenný život. Jeho aktuálnymi projektmi sú fotografie českej menšiny v rumunskom Banáte, Český Woodstock a Grant mesta Prahy 2004. V roku 2004 sa stal víťazom grantového projektu Inštitútu pre verejné otázky Slovensko 004, ktorá vyjde aj knižne. V súčasnosti pripravuje profilovú publikáciu. Jeho výstava Slovensko 004 je do konca novembra otvorená v bratislavskom Dome umenia na Námestí SNP od 12.00 do 19.00 h.