čítaným predjedlom zo svojej novej knihy Egonek na útěku a M-mirek v pasti.

"V cele som bol spolu s bláznom, ktorý sedel za šírenie fašizmu. Pri ňom som stále uvažoval o svojej vlastnej vine, ale nemohol som ju nájsť," komentoval svoj stručný životopis na prebale knižky Ivan Binar. Slobodu si váži odvtedy, ako spoznal chuť neslobody. "Dnes si uvedomujem, aké krásne je stretnúť a uvidieť ženu. Nie s ňou spať, ale môcť sa na ňu pozrieť je úžasné."

V sivej fádnosti väzenia sa tešil z farebných obrázkov na zápalkovej škatuľke. Po návrate mu zase znepríjemňovali život ochrancovia režimu, ktorí mu napokon dali na výber. "Mohol som s nimi začať spolupracovať, ísť naspäť do väzenia s upozornením, že tentoraz sa vrátim, až keď budú moje deti dospelé, alebo mám ísť von. Odišiel som celkom rád, začiatok exilu bol príjemný."

Vyhostený do Rakúska pracoval ako reštaurátor porcelánu vo Viedni. "Prichádzali tam slúžky bohatých pánov s plačom, keď rozbili drahú vázu, a my sme robili všetko pre to, aby sme ju dali do pôvodnej podoby a pán si nič nevšimol," s úsmevom zablúdil do obdobia stráveného u našich južných susedov.

Nemčinu využil aj v Mníchove, kde pracoval pre Rádio Slobodná Európa. "Na miesto v nej som čakal niekoľko rokov. Najprv som pre nich písal fejtóny, neskôr som monitoroval československý rozhlas a televíziu. Až potom som viedol reláciu Hlasy a ohlasy. Teraz však už máme demokraciu a Slobodnú Európu nám netreba," uzatvoril spomienkový podvečer Ivan Binar.

Na rad prišlo čítanie. O zvláštnej poprave na trakoch z Barrandova, lenivom katovi a priateľke Karolíne. (zk)