Marián Slovák, Gabriela Dolná/Božidara Turzonovová, Eva Pavlíková/Eva Večerová, Daniela Kuffelová/Jana Valocká a ďalší * Premiéra 7., 8. a 9. decembra
„Život je ako pani Bubulína. Je stará, ale stále má svoj pôvab. Stratíš pri nej rozum.“ Jorgas alias románový Alexis Zorbas čiže Grék Zorba rozum možno občas strácal, ale nikdy nie túžbu po slobodnom hľadaní duše vo všetkom, čo nás obklopuje - v dreve, kameňoch, vo víne, v zemi. Nie náhodou sa príbeh Nikosa Kazantzakisa o človeku, ktorý veľkoryso odpúšťa chyby sebe i iným, inšpirovaný skutočnou postavou macedónskeho horala, objavil tesne po skončení druhej svetovej vojny. Vtedy, tak ako i dnes, sa ukazuje akútna potreba pochopiť zmysel smrti, hrdo prežívať svoje prehry.
Leopold Haverl sa v Zorbovi vracia do veľkej úlohy s grandióznym gestom. Jeho Zorba je zemitý, ale nie obmedzený, žoviálny, ale nie únavný. O čo menej technicky dokonalý je kultový Zorbov tanec života a smrti v jeho podaní, o to je Haverl presvedčivejší v urputnom zápase o vlastnú dôstojnosť. Na ostrove zabudnutá francúzska majiteľka penziónu Bubulína je postavou geniálne vymyslenou na vyváženie trudnomyseľnej témy. A to ešte tvorcovia nevedeli, ako ju raz bude hrať Božidara Turzonovová! S komediálnym nadhľadom, s tragickou vášňou a citom pre žáner.
V protiklade k Zorbovmu bezsádovitému žitiu stojí opatrný mladý filozof a spisovateľ Niko v decentnom podaní Marcela Ochránka. Alternácie Marián Slovák, Gabriela Dolná a Ondrej Kovaľ sľubujú vyrovnaný boj o diváka.
Muzikál ako žáner, má, prirodzene, straty i nálezy. Do prvej skupiny možno zarátať vykreslenie tragickej lásky Nika a mladej vdovy, ktorá v muzikálovom prevedení nemôže naháňať také zimomriavky ako jej filmová podoba. Vďaka koncentrovanému herectvu protagonistov však, našťastie, nebola ani na smiech.
Keby sme v Bednárikovom muzikáli nenašli alegorické postavy života a smrti, ani by sa nám nerátal. Smrť s ľudskou tvárou prezlečená za prievozníka prechádzala celý čas pomerne monotónne z jednej strany scény na druhú. Za pomoci punk diabla si počas hry na svoju lodičku získava stále viac pasažierov. Nakoniec ju so zvodcovským šarmom objíme aj sám Zorba.
Komplementárna postava Života vyjadruje pochopenie pre city hrdinov, divadelne posúva dej, účelne doplňuje mizanscény. Eva Pavlíková bola ako sprievodkyňa herecky i spevácky suverénna.
K dobru inscenátorov treba povedať, že sa síce pohrávali s pomerne zaprášenou divadelnou symbolikou, ale využívali ju v zásade konzistentne a účelne. Gýč, hojne na tlačovkách sľubovaný režisérom, bol rozsypaný len kde-tu po scénach, najviac v scéne tureckého bordelu.
Scéna Vladimíra Čápa dala už aj tak veľkému priestoru Divadla Andreja Bagara ďalšie rozmery do šírky i výšky, ale predovšetkým objavne aj do hĺbky. Bola naivne romantická a pritom si zachovala funkčnosť. Hnedasté kostýmy Ľudmily Várossovej opäť potvrdili vysoký štandard výtvarníčky. Choreografia bola v dobrom i zlom presne taká, aká sa od Jána Ďurovčíka dala očakávať.
Nitriansky Zorba je teda aj dobrou zábavou aj typicky bednárikovskou moralitkou, ale stále zostal predovšetkým dobrým divadlom.
