Na pôde bratislavskej Univerzity Komenského na pozvanie Goetheho inštitútu prednášal nemecký filozof a sociológ Jürgen Habermas. „S témou, o ktorej chcem teraz veľmi abstraktne hovoriť, majú občania Slovenska konkrétne skúsenosti.“ Téma znela Multikulturalizmus - sú kultúrne rozdiely vecou politiky?

Poslucháreň bola plná, prišla, ako hovoria snobi, „celá Bratislava“. Sedemdesiatdvaročný Habermas sa v posledných rokoch stal možno najuznávanejším zo žijúcich nemeckých humanitných mysliteľov.

Kultúrne rozdiely a kultúrne práva, ako o nich hovoril Habermas, nespočívajú len v tom, čo sme zdedili od našich rodičov a prarodičov. Rovnako ide aj o kultúru, ktorú sme si sami zvolili. Čítankový príklad z dnešného Nemecka: konflikt kultúrnych práv tureckého otca, ktorý si želá, aby jeho dcéra nosila šatku, a kultúrnych práv dcéry, ktorá to nechce. „Pravdaže, nesmierne dôležité sú veci ako ochrana jazyka a kultúrnych tradícií, ale na druhej strane čokoľvek, čo je proti normálnym ľudským právam, je neudržateľné nielen z hľadiska Európskej únie, ale už z hľadiska každej demokratickej ústavy,“ povedal Habermas pre SME.

„V bedekri mám pod názvom Bratislava napísané ešte Pressburg. Viem, že sa tu krížilo mnoho osudov a že tu spolu žilo viac národov a aj kultúr. A vznikol tu nový štát. Historické problémy tým, samozrejme, nezmizli, len získali iné sfarbenie. Predtým ste boli v menšine a teraz máte vy svoje menšiny. Maďarizačná politika pred prvou svetovou vojnou bola mimoriadne nepríjemná. Žiaľ, viem toho o Slovensku primálo, ale zdá sa mi, že napriek všetkému nie je dôvod, aby dnes maďarskej menšine niekto bránil v prístupe k moci. Myslím tým, v oblastiach, v ktorých Maďari žijú vo väčších koncentráciách. Samosprávne celky by sa nemali tvoriť tak, aby mali prístup k moci sťažený. To je proti princípu rovnoprávnosti.“

Na Slovensku sa však často argumentuje tým, že Slováci by sa v takých oblastiach stali menšinou vo vlastnom štáte a ich práva by boli ohrozené. To podľa Habermasa nemôže platiť, ak sa dodržiavajú demokratické pravidlá a okrem toho, v žiadnom štáte väčšinu jednoducho nemôže utláčať menšina. Úlohou intelektuálov, v tomto prípade slovenských intelektuálov, je myslieť a hovoriť o týchto veciach: „Intelektuáli často nemajú v spoločnosti nijakú zvláštnu úlohu. Ale toto je jeden z prípadov, keď ide o otázku spravodlivosti, o normatívnu otázku a tá vecou intelektuálov je.“

Pred niekoľkými týždňami Habermasovi udelili Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov. Jeho ďakovnú reč si prišlo do frankfurtskej Paulskirche vypočuť tisíc prominentných hostí, medzi nimi spolkový kancelár Schröder a prezident Rau. Keď bol pred dvoma rokmi v Číne, tisícky študentov ho oslavovali ako rockovú hviezdu. Habermas sa v Nemecku stal „filozofom Spolkovej republiky“. Žiak slávnej frankfurtskej školy, dedič jej „kritickej teórie“ - jeho celoživotným základným motívom je rovnoprávna komunikácia.

Nerešpektovať kultúrne rozdiely ktorejkoľvek menšiny znamená v skutočnosti vytláčať ju, zdôrazňuje Habermas. Prečo sa vlastne máme, napríklad na Slovensku, zaoberať tým, aby sa všetci Maďari, Rómovia, ale tiež napríklad homosexuáli cítili uprostred väčšiny dobre? Posledná otázka pre Jürgena Habermasa: Je na to nejaký dôvod, ktorý by ste mohli povedať hocikomu? „Je. Pretože sú občanmi Slovenskej republiky. Pre nič iné.“