v rozvinutých krajinách západnej Európy prešiel, prechádza alebo v blízkej budúcnosti musí prejsť reformou.
Dôchodkový systém založený na priebežnom vyplácaní dôchodkov nie je dlhodobo udržateľný. Dôvodom nie je len celosvetový demografický vývoj, trendom ktorého je predlžujúci sa vek a klesajúca pôrodnosť, ale aj ekonomická výkonnosť krajín a po-žiadavky ich občanov na životnú úroveň.
Priekopnícke Čile
Prvá krajina, ktorá sa odhodlala reformovať svoj penzijný systém bola Čile. Otec reformy José Piňera za dôvod označil chudobu a obrovské množstvo starých ľudí, najmä žien, ktorí žili často z veľmi nízkych penzií. Základnou filozofiou dôchodkovej reformy zavedenej v roku 1981, je individualizácia a vlastníctvo finančných prostriedkov určených na dôchodkové obdobie života. Dôchodkové poistenie je postavené na štyroch základných pilieroch.
Prvým sú osobné dôchodkové účty. Sú to vlastne vkladné knižky dôchodkového sporenia, ktoré sú dedičné.
Druhým pilierom je správa dôchodkových účtov špecializovanými súkromnými spoločnosťami. Tie si navzájom konkurujú a ich správa je financovaná z peňazí poistencov.
Sociálna sieť pre ekonomicky slabšie skupiny a nezamestnaných tvorí tretí pilier. Doplnok na minimálny dôchodok poskytuje týmto skupinám štát.
Posledným pilierom je prísny dozor a regulácia štátu prostredníctvom úradu dozerajúceho na správcov fondu.
Pri spustení reformy sa čilskí pracujúci mohli rozhodnúť, či zostanú v starom systéme, alebo prejdú do nového systému. Ak sa rozhodli pre nový, štát uznal svoj záväzok vyplatiť im vklad do systému dlhopisom, splatným v čase ich odchodu do dôchodku. Pre mladších ľudí, ktorí v tom období neboli ekonomicky aktívni, bol vstup do nového systému povinný. Výška príspevkov na individuálne účty dôchodkového sporenia bola stanovená na 10 percent príjmov zo zamestnania a dodnes nebola zmenená.
Napriek tomu, že v dôchodkovom systéme je zapojených takmer 95 percent čilských zamestnancov, títo tvoria iba 60 percent všetkých pracujúcich. Vstup do systému totiž nie je povinný pre samostatne zárobkovo činné osoby a len veľmi málo z nich sa pre penzijný systém rozhodne. Ďalším problémom podľa Au-gusta Iglesiasa Palaa z poradenskej spoločnosti pre dôchodkové systémy PrimAmerica je, že ľudia menia svoje pracovné miesta oveľa častejšie, než sa pôvodne predpokladalo a často prechá-dzajú z formálneho do neformálneho sektora. Okrem toho je pomerne veľká skupina ľudí, ktorí síce sú členmi dôchodkového fondu, ale ich príspevky sú z dôvodu nízkych príjmov takmer zanedbateľné, prípadne len občasné, keďže tieto osoby sú zamestnané len príležitostne. Výsledkom je, že nazbierané prostriedky nestačia na primerané starobné zabezpečenie.
Problémy reformy
V súčasnosti platí pravidelne príspevky do dôchodkového fondu približne 52 percent pois-tencov. V prípade, že zamestnanec platil príspevky minimálne 20 rokov, štát doplatí rozdiel medzi nazbieranými prostriedkami a garantovaným najnižším dôchodkom, ktorý je stanovený na 120 amerických dolárov mesačne. Ten kto neplatí nijaké príspevky, musí vo svojom dôchodkovom veku vyžiť z minimálneho štátneho dôchodku, ktorý je v prepočte menej ako 2 000 korún.
Universita Chile nedávnym
prieskumom zistila, že poistenci vo svojom doterajšom aktívnom pracovnom pomere platili len 52 percent, pričom pri zavádzaní tohto systému sa kalkulovalo s takzvanou hustotou platenia príspevkov na úrovni 70 percent.
V prípade, že sa nezlepší situácia na pracovnom trhu a tým sa nezvýši hustota platenia príspevkov, odvody do fondu sociálneho po-istenia sa budú musieť zo súčasných 10 percent zvýšiť. Podľa názoru mnohých odborníkov sa však príspevkovými odvodmi na tejto úrovni nedá zabezpečiť primeraný dôchodok.
Opatrní investori
Po vzore Čile sa rovnakou cestou vydali aj Argentína, Mexiko, Peru, Kolumbia, Uruguaj a ďalšie krajiny Latinskej Ameriky. Výnosovosť penzijných fondov v týchto krajinách je pomerne vysoká. Napríklad čilské penzijné fondy reálne zhodnocovali úspory približne o 10 percent ročne.
V Uruguaji napríklad bol od roku 1995 priemerný ročný výnos po odrátaní inflácie až 17,2 percenta. Úplne fantastické číslo pre každého investora. Faktom však je, že je to výnos v národnej mene, ktorá pomerne radikálne devalvovala a reálny výnos po prepočte na americké doláre je asi 6,2 percenta. Napriek tomu je táto úroveň zhodnotenia pomerne zaujímavá. Podobne sú na tom aj ostatné krajiny Latinskej Ameriky.
Penzijné fondy sú k peniazom budúcich dôchodcov opatrné. Investujú zväčša do bezpečných nástrojov finančného trhu akými sú vládne dlhopisy. V Čile je do domácich vládnych dlhopisov
umiestneného takmer 25 percent portfólia, kým v Mexiku až 82 percent. Ďalšími nástrojmi, kam fondy investujú sú ostatné vládne dlhopisy, prípadne zahraničné dlhopisy. Len veľmi málo pros-
triedkov je investovaných do akcií, či už domácich alebo zahraničných.
Problémom je však otázka poplatkov. Tie sú v štátoch La-tinskej Ameriky obrovské. Vy-šplhali sa až na neuveriteľných
36 percent v Argentíne a 24 percent v Mexiku. Na porovnanie, slovenskí investori investujúci financie do podielových fondov sú zvyknutí na poplatok 1 až 5 percent.
Penzijné reformy v Latinskej Amerike prišli v správnom čase. Pomohli vytvárať zdroje dlhodobého kapitálu, posilnili rozvoj kapitálového trhu a nepochybne zlepšili pozíciu tých dôchodcov, ktorí si ukladali úspory do súkromných fondov. Reformy však nestačí len naštartovať, ale aj pravidelne prispôsobovať aktuálnej situácii. Pre Latinskú Ame-riku to znamená zvýšiť pokrytie obyvateľstva súkromným penzijným poistením, znížiť náklady na správu fondov a skvalitniť ich reguláciu.
Európski priekopníci
Dôchodkové reformy v krajinách strednej a východnej Európy sa začali ustanovením tretieho piliera v Česku a na Slovensku. Tou skutočnou reformou však bolo spustenie druhého piliera dôchodkového zabezpečenia. Priekopníkmi v tejto oblasti boli Poľsko a Maďarsko. Ich obyvatelia sa môžu pre kapitalizačný pilier rozhodnúť od roku 1998. Nasledovali ich v roku 2000 Slovinsko, roku 2001 Litva a v roku 2002 Estónsko.
Nevyhnutnosť dôchodkovej re-formy v Poľsku bola spôsobená najmä zhoršujúcim sa demografickým vývojom z hľadiska dôchodkového systému. To malo okrem iného za následok zvýšenie odvodového zaťaženia z 25 percent v roku 1981 na 38 percent v roku 1989. Pred spustením reformy do-siahlo úroveň 45 percent. Hlavným cieľom dôchodkovej reformy pri jej zavádzaní bolo najmä udržanie finančnej stability systému dôchodkového zabezpečenia.
Dôchodkový systém je postavený na troch pilieroch. Prvý pi-lier je povinný a je priebežne financovaný. Druhý kapitalizačný pilier je založený na princípe definovaných príspevkov a tretí pilier je doplnkový a dobrovoľ-ný.
Pri zavádzaní dôchodkovej reformy sa predpokladalo, že nový dôchodkový systém bude poskytovať dôchodky z prvého a druhého piliera na úrovni dôchodkov poskytovaných z nereformovaného dôchodkového systému. Druhým dôležitým predpokladom bolo dosiahnutie reálnej výnosnosti finančných prostriedkov poistencov na osobných účtoch v druhom pilieri.
Dôchodkový vek je v Poľsku stanovený pre prvý pilier na 65 rokov pre mužov a 60 rokov pre ženy, napriek pôvodne jednotnému veku odchodu do dôchodku - 62 rokov. V rámci priebežného systému bol zriadený De-
mografický rezervný fond, ktorý sa tvorí príspevkami vo výške
1 percento z celkovej príspevkovej sadzby 19,52 percenta na starobné dôchodky. Z príspevkov sa do druhého piliera platí 7,3 percenta. Reforma sa uskutočnila aj v oblasti presunu zodpovednosti platenia poistného zo zamestnávateľa na zamestnanca tak, aby zamestnanec aj zamestnávateľ platili polovicu z odvodov na dôchodkové poistenie. Na tento účel bol prijatý zákon, podľa ktorého boli zamestnávatelia povinní zvýšiť hrubé mzdy zamestnancov presne o sumu, o ktorú sa zvýšilo poistné zamestnanca a znížilo poistné zamestnávateľa.
Výber poistného na dôchodkové, nemocenské a úrazové poistenie, ako aj výber poistného na zdravotné poistenie a poistenie v nezamestnanosti, realizuje verejnoprávna inštitúcia ZUS. Je to inštitúcia podobná našej Sociálnej poisťovni a vedie centrálny register poistencov, pričom robí aj výber poistného odvádzaného do druhého piliera, ktoré odvádza otvoreným dôchodkovým fondom a tie ich investujú na finančnom a kapitálovom trhu. Do 24 hodín sa poistné po prevedení zo ZUS pripíše na individuálne účty v otvorených dôchodkových fondoch.
Otvorený dôchodkový fond má právnu subjektivitu, zriaďuje a spravuje ho dôchodková spoločnosť, ktorá zastupuje dôchodkový fond vo vzťahu k tretím zmluvným osobám. Sídlom dôchodkovej spoločnosti je sídlo otvoreného dôchodkového fondu, ktorý je zapísaný v obchodnom registri. Dôchodkovej spoločnosti udeľuje Úrad dohľadu nad dôchodkovými fondmi povolenie na vykonávanie činnosti do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Následne je dôchodková spoločnosť povinná zapísať do dvoch mesiacov dôchodkový fond do registra dôchodkových fondov, ktorý vedie krajský súd vo Varšave a ktorý je povinný do 14 dní preskúmať, či je žiadosť dôchodkovej spoločnosti o zápis otvoreného dôchodkového fondu do registra fondov v súlade so zákonom.
Ľudia sa búria
Nie všade prebiehajú reformy jednoducho. Napriek tomu, že potreba dôchodkovej reformy sa javí ako nutná, ani vo vyspelých krajinách západnej Európy ľudia ňou nie sú nadšení. V súčasnosti sa napríklad na dôchodky v Rakúsku spotrebuje 14,5 percenta hrubého domáceho produktu, vo Francúzsku 12,1 percenta a v Nemecku 11,8 percenta HDP. Systémy týchto krajín patria medzi najdrahšie na svete a ich predstavitelia sú si vedomí nevyhnutnosti reforiem. Nie však obyvatelia, ktorí často vstupujú do rôznych štrajkov proti zmenám štandardov, na ktoré sú zvyknutí. (er)
