"Denne slobodne pracujem a vydávam sa na nové cesty. Každý deň som nanovo šťastný, že je to možné," hovorí výtvarník FERO GULDAN. Nevyčerpateľný zdroj výtvarných nápadov, človek, ktorý si nielen robí starosti o osud spoločnosti i jednotlivcov (známych i neznámych, s ktorými dokáže viesť nekonečné dialógy), ale sa ho aj dobrovoľne, priam rád pokúša zlepšiť. Ktosi ho raz výstižne nazval láskavým kritikom a spontánnym sprievodcom toho, čo si nevšímame.

Mnohí ľudia vás poznajú aj ako človeka, ktorý na Štedrý večer rozdával polievku bezdomovcom. Zlomyseľník sa môže opýtať - toto ste chceli, za toto ste štrngali kľúčami? Čo by ste mu odkázali?

Že môže byť spokojný, lebo jemu podobní po novembri ničili, čo sa dalo, ale nezničili. Ak sa bude nudiť, môže sa niekde zapojiť a pomáhať chudákom, čo by za komunizmu nemohol. Chudáci boli buď zabití, zavretí, alebo emigrovaní. A tí duševní chudáci vládli.

Táto neľahostajnosť k svojmu okoliu je vám prirodzene vlastná. Myslíte, že podobné činy by mali byť aj povinnosťou umelca?

Povinnosťou umelca je poctivosť - ale to vlastne platí pre každého, nie? Ak vás osloví téma spolu s inšpiráciou, treba reagovať promptne.

S vašou angažovanosťou v najlepšom zmysle tohto slova súvisia aj realizácie pamätníkov Krylovi, Špitzerovi či Remiášovi. Aké sú príbehy týchto diel?

Koľko diel, toľko príbehov. Kameň Krylovi vymyslel nebohý Vašo Pankovčín, lebo odtiaľ išli študenti 16. novembra 1989 prepochodovať pred ministerstvo školstva. A aby mali kam mladí dávať kytičky, keď zase bude treba. Špitzerovi je kameň odpoveďou na otázku dcéry Zuzany: Urobíš dedovi pomník? A Remiášovi? Zvárali sme neďaleko s architektmi Janom Kodoňom a Sidkou Gáborovou objekty pre Scholu Ludus a tam sme sa otáčali autom. Patrí sa postaviť krížik, povedali sme si na tretí deň a rúra, ktorú som vytiahol zo stavebného šitu, mala šesť metrov. Inak by bol menší (alebo väčší?).

Je vôbec nejaká úloha umenia, a ak, závisí od režimu?

Umenie nemá úlohy. Úlohy si ukladá autor a nezávisia od režimu. Pozrime, koľko ľudí má dátum narodenia 1940-1945. Ľudia sa ľúbili a deti sa rodili aj cez vojnu. Podobné to bude aj s umením.

Toto je pohľad umelca, ale ako to vyzerá z druhej strany. Ako ľudia vnímajú umenie, čo od neho vyžadujú, potrebujú ho?

Vo svete, ktorý je čoraz komplikovanejší, ľudia potrebujú umenie stále viac, pretože pomáha v orientácii, kultivuje ducha, je priamou potravou pre dušu. Paradoxne s rozvojom technológií je umenie nedostupnejšie. Človek musí viac zarobiť, aby platil technológie, ktoré ho ohlupujú, kupuje si banality, čo po chvíli zahadzuje, aby siahol po ďalších bezcenných produktoch. Nečudo, že sa cíti chudobný. Vnímanie umenia potrebuje skôr čas a pokoj ako peniaze. Napríklad taká chrámová hudba. Doslovne rukolapne pozdvihuje ducha.

Je vlastne pre umelca vôbec potrebné vedieť toto? Má myslieť na adresáta, alebo tvorí z vnútornej potreby?

Je to vec okolností, keďže neurčujeme kým, kedy a kde sa narodíme. A vlastného rozhodovania, čo dohromady tvorí autorský program, vrátane angažovania. Da Vinci riešil okrem vážnych úloh aj výzdoby sál pre slávnosti, Verdi zase prispel k revolučnému zjednoteniu Talianska, francúzsky maliar David bol oficiálnym maliarom niekoľkých režimov. Maľoval Marata aj Napoelona. Toť rôzne angažovania.

Aká je všeobecne pozícia umenia v našej súčasnej spoločnosti, aké sú jeho najväčšie problémy?

Umenie, skutočnú slobodnú tvorivosť, ktorej výsledkom je oslava Stvoriteľa, od ktorého pochádza každý talent, nemožno zviazať ničím.

Ani štátom?

To je druhá vec, ako sa štát prakticky stavia k umelcom. Výtvarník v slobodnom povolaní podľa autorského zákona napríklad musel platiť sociálne poistné, aj keď nič nezarobil. Nemohol sa deklarovať ako nezamestnaný, pretože pracoval, tvoril. Dlžná suma rástla, penále tiež, vtedy nasleduje exekútor. To je vzťah štátu k umelcovi. Až teraz, pätnásť rokov po páde komunizmu, je platenie sociálneho poistenia pre umelca dobrovoľné. To nie je dilema, ktorú rieši umelec, to je jeho kriminalizácia.

Ako sa pozeráte na problém financovania kultúry štátom?

Za financovanie kultúry jednoznačne zodpovedá štát. Ak chápeme kultúru ako kultúrne dedičstvo - architektonické pamiatky a muzeálne zbierky vrátane nákupov, opatrovania a vystavovania atď. Žiaľ, Slovensko je úplne na chvoste civilizovaných krajín. Hrady a románske kostolíky padajú, SNG zatápa voda zvrchu aj zospodu. Také Slovinsko dáva pár percent rozpočtu na kultúru, u nás ani jedno celé. Bitka o rozpočet sa končí tým, koľko získa rezort tej-ktorej strany a nie vec, projekt, trend ako taký.

Je to politikom naozaj jedno?

Tí, čo vládnu, nevedia, čo je kultúra. Byť politikom, chodím v meter širokej čiernej jame. Ku skutočnému vzdelaniu vedie úcta, vzdelanie a kultúrnosť. Títo naši o tom ešte ani nepočuli. Stranícke grémiá a nadutosť malých pánov v malej krajine.

Aký je vzťah kvality a komercie? Nemyslíte, že mnohí si kvalitu pletú s úspechom?

Myslím, že si pletieme umenie a trh s umením. To prvé meria čas, to druhé súčasný úspech. O generáciu neskôr sa niekedy vymenia.

Ani po pätnástich rokoch sa komunizmus z myslenia i fungovania spoločnosti zďaleka nevytratil. Ako sa to najviac prejavuje vo sfére kultúry a umenia?

Funguje normálna zotrvačnosť, akurát bývalí režimoví exponenti dekorujú a robia svätých, revolucionári zostarli o pätnásť rokov - a čo mladé, to poutekalo.

Nestala sa chyba už na začiatku, nebolo treba vtedy konať ráznejšie?

Ochranári nemali pripravenú tieňovú prokuratúru, dokonca ani vlastnú informačnú službu. Nevedelo sa, či Verejnosť proti násiliu má byť odbormi alebo politickou stranou. Urobili sme to dobre, tak, akými sme boli a na čo sme mali.

Čo sa s tým dá robiť, dá sa vôbec niečo robiť? Ste zástancom hrubých čiar za minulosťou?

To určite nie. Nepomenované a neodsúdené zlo demoralizuje spoločnosť, je výsmechom slušným ľuďom, je cestou k apatii a rezignácii. Neúprosný čas plynie, jazvy mokvajú. Tie staré, aj tie nové. Treba trvať na náprave, otravovať ovzdušie, ustavične pripomínať. Kňaz Pavol Flajžík napríklad postavil v Dolnom Ohaji kaplnku čerstvo blahoslavenej sestry Zdenky, ktorú v 50. rokoch boľševici umučili. Prispel som oceľovo-betónovou plastikou zlomeného kosáka s kladivom. Prispieť môže a má každý. Oveľa ťažšie sa mu potom bude frfľať na všetko ako také.

Akú úlohu v tomto môže zohrať naše začlenenie do Európskej únie?

Zatiaľ sa máme aspoň pred kým hanbiť, že nemáme upratané. Termín hanba je úplne zabudnutý podobne ako žičlivosť či ušľachtilosť.

Ako sa pozeráte na rozdelenie Československa z hľadiska rozvoja slovenského umenia?

Vtedy sa ma peštiansky Maďar, výtvarník, spýtal, prečo sme sa rozdelili, keď sme mohli naďalej súčasne čerpať z dvoch svojbytných kultúr, kým oni si musia úplne všetko poprekladať do maďarčiny. Odvetil som, že na menšom ihrisku sa lepšie vládne. Netrpím komplexami, na Slovensku som doma a hodnotou je pre mňa človek a nie štát či národ. Tých už tu bolo, a čo? Pán Boh je iba jeden a ešte vždy mi je divný pojem slovenský kresťanský demokrat, maďarský kresťanský demokrat.

Vo svete i u nás sa v súčasnosti rozhorel boj, mnohokrát nepresne označovaný ako boj medzi liberálmi a konzervatívcami. Často je "na vine" aj umenie. Ako vnímate tieto rozpory?

Nobelovu cenu odporúčajú kamaráti a príbuzní, normálny lobing. Veď ju dostal aj Arafat. Jelinekovej literatúra je výsostne jej vecou, Gibsonov film je biznis. Homosexualita je zástupnou témou, keďže vážnejšia téma ako hlad, chudoba či obchod s deťmi to nebude. A interrupcie? Tajomstvo života človek neodhalil, ani život nedal, prečo chce život brať? Ostatne, Ruskovou agendou boli potraty dovtedy, kým sa s Dzurindom nedohodli. Čiže nejde o boj, ale o politické vydieranie vybranými ľudskými právami - keď sme zabudli na tých, ktorým je ikskrát horšie.

Ak sa vrátime na úvod rozhovoru, opäť ten zlomyseľník povie - toto všetko nemuselo byť, nebyť novembra. Muselo, nemuselo?

Zlomyseľník zostane zlomyseľníkom, ale aspoň mu to po novembri dáva zabrať.

Na samom začiatku novembrových udalostí na Slovensku bola Verejnosť proti násiliu. V jej programe sa hovorí o optimizme síce zdržanlivom, ale pevnom. O akom optimizme by ste hovorili dnes?

Mojím optimizmom nič neotriaslo. Prešli sme takú cestu, o ktorej sa nám ani nesnívalo.