Logickým dôsledkom pádu režimu po Novembri '89 boli inštitucionálne zmeny v celej spoločnosti, prejavujúce sa rozpadom či transformáciou dovtedajších organizácií alebo vznikom úplne nových štruktúr. Aj v literatúre fungoval overený a bezpečný model jedinej profesijnej organizácie, ktorou bol Zväz slovenských spisovateľov.
Svoju poplatnosť diktátu komunistickej strany a politicko-cenzorskú úlohu dokazoval aj zbavovaním sa nepohodlných členov. Po vylúčení Novomeského zo svojich radov v 50. rokoch stihol v ďalšej dekáde rovnaký osud aj Mňačka, a v osvedčenej tradícii pokračoval aj v normalizačnom dvadsaťročí, keď sa zbavil napríklad Tatarku, Ťažkého a celého radu ďalších spisovateľov, ktorí sa zároveň stratili nielen z knižných pultov a knižníc, ale aj z učebníc, slovníkov a encyklopédií.
Významný rok 1988
Pravda, otvorený názorový konflikt, ktorý sa oficiálne odohral v decembri osemdesiateho deviateho v bratislavskom PKO na mimoriadnom zjazde zväzu, mal svoju predohru v postupnej vnútornej diferenciácii, čo sa prejavilo aj na podobe a obsahu zväzových periodík. "Významný bol rok 1988," hovorí literárny vedec a spisovateľ Peter Zajac. "V Slovenských pohľadoch, kde sa stal šéfredaktorom Rudolf Chmel a jeho zástupcom Ján Štrasser, sme presadili novú koncepciu, v ktorej mala popri literatúre miesto aj filozofia, ekonomika či sociológia, začali sme publikovať disidentov, Dominika Tatarku, Martina M. Šimečku či Ivana Kadlečíka, pripravení boli aj ďalší. To prinieslo previazanie disidentskej literatúry s autormi takzvanej šedej zóny."
Situácia si vynútila v tom roku aj vznik Literárneho týždenníka. Perestrojková skupina vo zväze chcela zaplniť medzeru po Kultúrnom živote zo šesťdesiatych rokov, zaniknutom po okupácii. Kandidátom na šéfa bol básnik a publicista Ivan Štrpka, no ešte tak ďaleko čas predsa len nepokročil. "Bol to vlastne vtedy absurdný návrh a súdruhovia ho striktne odmietli," komentoval to pred časom Štrpka, ktorý sa nakoniec stal "len" zástupcom šéfredaktora. Podľa neho však časopis v danom období vytváral priestor, ktorý značne presahoval vtedajšie zvyklosti.
Pre úplnosť, zväz vtedy vydával aj "tradičný" Romboid a nový časopis Dotyky, oneskorenú náhradu za normalizátormi zrušenú Mladú tvorbu. "K obrazu rozdaných kariet pred Novembrom treba zaradiť aj oživenie slovenského PEN klubu a jeho zaradenie do medzinárodnej štruktúry PEN," pokračuje Zajac.
Tri požiadavky
Na rokovaní v PKO odzneli tri základné požiadavky - prijať za členov všetkých, ktorých vylúčili po okupácii 1968, prihlásenie sa zväzu k odkazu Novembra a vytvorenie pluralitnej a názorovo otvorenej spisovateľskej organizácie. "Na moje veľké prekvapenie to neprešlo, narazili sme na obrovský odpor predstaviteľov starého režimu," hovorí Peter Zajac. "Keď už sme po mnohých hodinách nakoniec boli blízko k tomu, aby sme ich dotlačili k prijatiu nami navrhnutého vyhlásenia, skupina radikálnych spisovateľov odišla z rokovania a ešte v ten deň založila Obec spisovateľov."
Proces rozdelenia časom pokračoval odčlenením sa viacerých autorov strednej generácie, ktorí vytvorili Klub nezávislých spisovateľov a z "tvrdého jadra" zväzu vznikol Spolok slovenských spisovateľov, ktorý sa po voľbách 1992 stal pevnou oporou vládnuceho HZDS. S jeho posvätením i štedrým finančným dotovaním sa pasoval za toho pravého a najradšej aj za jediného reprezentanta domáceho literárneho života.
Jeho mediálnou platformou sa stali Literárny týždenník a Dotyky a spolok svojich členov hojne prezentoval aj vo vlastnom knižnom vydavateľstve. "Spolok sa veľmi rýchlo profiloval aj ako mocenský nástroj," prízvukuje Zajac.
Obrusovanie hrán
Ideoví protivníci spolku sa zomkli do Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska - tvoria ju už spomínaná Obec spisovateľov Slovenska a Klub nezávislých spisovateľov, ďalej Slovenské centrum PEN, Klub literatúry faktu, Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku a Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku. Vo svojej ceste plnej peripetií pokračoval Romboid, ktorý zobrali na milosť vtedajší ideológovia kultúry a po volebnej zmene v roku 1998 zasa nastúpil svoj ďalší "nový začiatok" pod krídlami Asociácie a vedením Ivana Štrpku.
Vznik rôznych spisovateľských organizácií sa často interpretuje len ako pokus čo najviac si uchmatnúť z finančného balíka, či skôr balíčka, určeného pre literatúru. V zásade sa potreba združovania odvíja od literárno-estetických a politických kritérií, samozrejme, podstatným motívom je aj inštitucionálny význam týchto zoskupení, s ktorými súvisí získavanie financií, vydávanie časopisov i výhoda existencie oficiálneho subjektu pri rokovaniach s domácimi a najmä zahraničnými partnermi.
"Dnes sa už tie ostré hrany obrusujú, spisovateľské organizácie majú viac stavovský ako ideový charakter, hoci pod hladinou to ešte občas vrie," dodáva Peter Zajac.
