Od politických zmien v roku 1998 Slovensko stále častejšie počúva zahraničných diplomatov a finančníkov, ktorí pred televíznymi kamerami ubezpečujú Slovákov, že ich krajina sa rýchle a úspešne ponáhľa smerom k prosperite. Z času na čas sa so Slovenskom už spája aj slovné spojenie „trhová ekonomika“. Viera vyspelého sveta v schopnosti Slovenska dobehnúť náskok ostatných jeho susedov je pravdepodobne na historickom maxime.
Optiku západu si, žiaľbohu, privlastňujú čoraz intenzívnejšie aj politici. Na prvý pohľad je to veľmi výhodný a strategický ťah. Neustále opakovanie doterajších úspechov musí mať blahodárny vplyv na ich politické ego. Navyše, ak by nás každá významnejšia organizácia sveta pochválila len jediný krát, pred svojimi voličmi môžu s plnou vážnosťou tvrdiť o stále rastúcom počte pozitívnych signálov zo zahraničia. Ešte šťastie, že Slovensko je na radare Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, OECD, Európskej únie, Európskej komisie, NATO, troch ratingových agentúr, OSN…
Priateľské potľapkávanie po pleci je však dvojsečnou zbraňou. Nikto nevie presne odmerať, koľko politického úsilia by bolo potrebné na to, aby zvolení zástupcovia ľudu dotiahli spoločnosť k ešte väčšej prosperite. O to s väčšou presnosťou možno povedať, že pri hodnotení doterajších úspechov a neúspechov vládnej koalície budú politici zrejme častejšie siahať po namemorovanej poznámke, ktorú pred dvomi dňami utrúsil v rozhlasovom vysielaní premiér Dzurinda: „Zvládli sme obrovské problémy za podstatne nižšiu cenu, ako mnohé transformujúce sa ekonomiky.“
Rok a pol pred voľbami môže mať takéto porovnávanie na ďalšiu ekonomickú agendu politikov vplyv ópia. „Obrovské problémy sme zvládli najlepšie.“ Alebo: „Po prvýkrát v histórii Európska komisia potvrdila, že Slovensko je fungujúcou trhovou ekonomikou.“ Tieto a podobné „potľapkávania po pleci“ znejú skôr ako predvolebná propaganda než ako poznámka s dodatkom: „Náš cieľ je ambicióznejší.“
Podobná rétorika o úspechu „reformnej“ vlády môže skrývať tvárou v tvár rekordne vysokej nezamestnanosti ďalšie riziko. Akú politickú podporu dostanú v budúcich voľbách tí, pre ktorých budú kľúčové ekonomické reformy skutočnou výzvou? Súčasní reformátori zatiaľ nedokázali verejnosti vysvetliť logiku a najmä dôsledky potrebných zmien. Väčšine Slovákov tak fáza prechodu k trhovej ekonomike potvrdila, že marxistické charakteristiky kapitalizmu mali pravdu. Chyba však nie je v ľuďoch. Základnou podmienkou totiž je, aby hospodárske zmeny v krajine mali v rukách politici, ktorým je jasné a nespochybniteľné, že sloboda funguje. To dokážu pochopiť aj ľudia - ak dostanú primerané vysvetlenie. Zrozumiteľná argumentácia sa môže stať živnou pôdou pre reformy. V opačnom prípade sú kroky politikov čitateľné len úzkemu okruhu zasvätených a nie ich hlavnému audítorovi - občanovi.
Na otázky typu: „Prečo ste robili toto a nerobili iné?“ možno odpovedať viacerými spôsobmi. Jeden z nich - úsmevný - predviedol v diskusii na ekonomické témy v sobotu aj sám premiér. Reagoval tak na otázku, prečo sa namiesto pretláčania plošných stimulov pre všetkých investorov a skvalitňovania podnikateľského prostredia zasadzoval za lákanie individuálnych zahraničných investorov. „Keby som úplne sledoval túto niť, tak nevznikne nová fabrika v Kysuckom Novom Meste, nevzniknú nové fabriky na zelenej lúke na Turci, Volkswagen, nevznikne Molex… Nedá sa to takto.“ Iste pri prezentácii úspechov je potrebné mať za sebou hmatateľný argument. Nové fabriky takýmto argumentom určite sú. Možno sa ich dotknúť, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí získali novú prácu, fotiť sa so zahraničnými manažérmi… Výsledok je hmatateľný a fotogenický. No niekoľko nových fabrík určite nie je argumentom, ktorý by dával dostatočnú odpoveď na otázku: „Čo by tu mohlo stáť dnes, keby podporu pocítili všetci podnikatelia a investori?“ Možno by nová továreň neniesla logo Molexu, ale nejakej nábytkárskej fabriky či výrobcu meracej techniky. Takáto predstava je však realitou zatlačená do úzadia, takmer všetci vidia múry existujúcej fabriky a tváre jej zamestnancov.
Slovenskí reformátori by si mali dopriať čas na sebareflexiu. Inak bude čakanie na skutočné reformy podobné tomu na Godota.
MICHAL NALEVANKO
