besede, kam mal prísť aj Milan Kňažko.
Kňažko práve dorazil z Prahy a mal informácie z prvej ruky. O niekoľko hodín stál už Budaj na tribúne, Machaj sa zas dostal do Koordinačného výboru VPN v Slovenskom rozhlase. "Asi aj preto, lebo ako jeden z mála som nebol členom žiadnej strany," myslí si.
Na prezenčnej listine z jednej decembrovej schôdze Koordinačného výboru VPN v Slovenskom rozhlase sú spolu s ním podpísaní aj Stano Radič, Ladislav Kubiš, František Obžera, Andrej Zmeček, Michal Berko a Bohuš Piatko.
"Boli to úžasné chvíle," spomína Machaj, ale pamätá si aj na to, ako sa mnohí kolegovia, najmä zo spravodajstva a publicistiky, zmenili počas niekoľkých dní zo zástancov socializmu na "vépeenkárov".
Zuzana Martináková len niekoľko mesiacov pred tým nastúpila do Slovenského rozhlasu ako hlásateľka. Jedno novembrové ráno mala službu s Jánom Koščom, synom hlásateľky Koščovej. "Mali sme prečítať správu asi v tom znení, že v Prahe študenti napadli bezbranných policajtov."
Martináková odmietla správu prečítať a spolu s Koščom dostali "dištanc" od mikrofónu. Trval však už len zopár dní. Rozhlas sa odhodlal na vysielanie pravdivých informácií o udalostiach o niečo skôr ako televízia. Martináková s kolegom Jánom Janošim jedného dňa navrhli, aby na míting na Námestí SNP poslali vyhlásenie hlásateľov rozhlasu, že odmietajú čítať nepravdivé správy. "Na moje prekvapenie to skoro všetci podpísali," spomína Martináková.
Slovenský rozhlas sa pridal aj ku generálnemu štrajku. Člen Koordinačného výboru VPN Ladislav Kubiš prečítal 26. novembra pred budovou rozhlasu výzvu na podporu štrajku. Podpísalo ju asi 700 zamestnancov rozhlasu.
Vtedajšieho riaditeľa Vasiľa Bejdu neskôr koordinačný výbor nepriamo vyzval na odstúpenie. V liste mu navrhli, aby vyvodil závery zo svojej "činnosti v období tzv. normalizácie".
Bejda odstúpil začiatkom decembra, 15. decembra prišiel z Prahy Karel Starý, čerstvý riaditeľ Československého rozhlasu, a navrhol ako kompromis nového riaditeľa rozhlasu Viliama Rotha. Koordinačný výbor však navrhol Vladimíra Štefka, ktorého potom v januári vymenoval už nový minister kultúry Ladislav Chudík.
Ladislav Kubiš, súčasný šéfredaktor zahraničného vysielania SRo, je "vďačný osudu, že mohol zažiť to vzrušenie a eufóriu, spoznať charaktery v záťažových situáciách".
Veľký význam mala v tom čase redakcia Slovo má verejnosť. Tvorilo ju asi desať mladých ľudí, ktorí už v decembri v sídle VPN na dnešnej Ventúrskej ulici utvorili improvizované štúdio.
"Pre nás dovtedy bolo nemysliteľné vysielať naživo, čítať do éteru príspevky, ktoré neboli vopred schválené," spomína jedna z vtedajšej redakcie Mária Hlucháňová, súčasná pracovníčka Národnej rady a členka Rozhlasovej rady. "Boli sme fascinovaní tým, že môžeme celú reláciu vymyslieť, dramaturgicky pripraviť".
Redakciu sformoval Bohuslav Piatko, boli v nej aj súčasný generálny riaditeľ Tiposu Stanislav Žiačik, moderátorka STV Ľudmila Farkašovská, novinárka Erika Vincoureková, Ján Balaščák, ktorý dnes pôsobí v rádiu Expres, Marta Vančová, Eva Reiselová, Jozef Krúpa, neskôr aj Zuzana Martináková a ďalší.
Hlucháňová tvrdí, že boli akousi zvláštnou komunitou, lebo predtým nepatrili do skupiny "popredných a osvedčených" redaktorov. Kým redakcia Rádiožurnál, ktorá sa začala v roku 1990 budovať pod vedením Ivana Mjartana, zostala v nezmenenom obsadení veľmi dlho, mladí publicisti z rozhlasu postupne všetci odišli.
Bývalá redakcia "verejnosti" sa však stretáva neformálne raz za rok, symbolicky vždy v decembri. "Naše rozhovory už nie sú dávno len o spomienkach, ale hovoríme predovšetkým o realite, najčastejšie politickej," dodáva Hlucháňová.
Pred novembrom bolo medzi redaktormi v hlavných politických redakciách asi len päť percent nestraníkov. "Medzi straníkmi platilo, že všetci, čo sú aspoň trochu schopní, sú v strane," spomína Kveta Škvarková, dnešná členka Rozhlasovej rady. Podľa nej bolo pre členov strany nepochopiteľné, že zrazu majú mať slovo tí, ktorých si doteraz ani nevšímali.
Škvarková však vidí kriticky neskorší vývoj, keď sa nové vedenie "zaoberalo najmä čo najrýchlejším rozdelením federálneho Československého rozhlasu". Na jednej strane sa "donekonečna kreslili zasadacie poriadky a vytvárali nové koncepcie", ale nikto sa nemal k prepúšťaniu, "kolos ostal zachovaný".
Ľuboš Machaj dnes už ako dramaturg STV pripravoval cyklus siedmich 10-minútových dokumentov TIE DNI z roku 1989. "Pri pozeraní archívnych relácií som si uvedomil paradoxy histórie - kam sa ľudia, ktorých som tam videl, za 15 rokov podeli profesijne, ľudsky aj politicky. Ako sa ideály revolúcie zmenili pod tlakom reálnej politiky. Ale myslím si, že TIE DNI budeme navždy písať s veľkými písmenami."
