Boli ste v poslednej komunistickej vláde ministrom spravodlivosti a boli ste pri zdroji informácií. Zaskočila vás novembrová revolúcia?
Tie informácie možno dostával minister vnútra. Poviem, že socialistický systém bol vyčerpaný. Mimochodom, pracoval som v skupine ľudí z akadémie vied a vysokých škôl, ktorá pripravovala komplexné analýzy. Tá skupina vtedy jasne pomenovala problémy a navrhla aj určité zmeny. Nikto však nebol taký prorok, aby povedal, čo sa stane v novembri 1989.
Keď to vypuklo v novembri, uvedomili ste si už hneď, že komunizmus padol?
Nepredpokladal som to, ale už pred novembrom bolo určité napätie a niektorí funkcionári nepochopili, že treba pristúpiť k zásadným zmenám. Ja sám som pred 17. novembrom vo vláde povedal, že sa vzdávam funkcie ministra spravodlivosti a navrhujem, aby na moje miesto bol vymenovaný človek bez straníckej príslušnosti. Všetci sa smiali, či som v poriadku. A samotný 17. november? Vtedy ani tí, ktorí boli lídrami novembra, nevedeli, ako to dopadne a ako ďalej.
Bratislavská päťka, v ktorej boli Miroslav Kusý či Ján Čarnogurský, bola od augusta 1989 trestne stíhaná vo veci poburovania. Vedeli ste o tom, že sú stíhaní, pokúsili ste sa pre nich niečo urobiť?
Bol som o tom informovaný. Nemohol som zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní tak, ako to nemôže minister spravodlivosti urobiť ani teraz.
Aká bola situácia vo vláde po vypuknutí revolúcie?
Zdalo sa, že sú všetci tí ľudia bezradní. Niektorí uvažovali o demisii, iní povedali, že je to búrka, ktorá prehrmí. Mňa vláda vyslala, aby som išiel do televízie besedovať s predstaviteľmi VPN o celkovej situácii a osobitne o postavení KSČ.
Na úrade vlády ste sa 30. novembra zišli s predstaviteľmi VPN na rokovaniach.
Predstavitelia vtedajších udalostí rokovali s vtedajším predsedom vlády Pavlom Hrivnákom a potom neviem, ako prišli na mňa a rokovali so mnou. Bolo to zaujímavé. Sedel som sám, ich bolo šesť, sedem. Prišli s návrhmi, koho by chceli navrhnúť do vlády. S niektorými som súhlasil, s inými nie. Okolo pol druhej v noci sa prerušilo rokovanie, išli sa poradiť. Povedal som, ak neprijmete aj moje návrhy, nemám záujem sedieť vo vláde s ľuďmi, ktorých nepoznám a ku ktorým nemám dôveru. Po trištvrte hodine sa vrátili a prijali aj niektoré moje návrhy. Nedošlo napríklad k dohode na ministra vnútra, práce, a na kontrolu.
Ako vznikla myšlienka, že budete premiérom?
Neviem.
Prečo ste sa rozhodli pokračovať v politike?
Považoval by som to za zbabelosť, keby som zutekal. Nebol žiadny program zo strany politických síl. Radil som sa s manželkou a deťmi. Tí ma s plačom prosili, aby som išiel radšej domov. Išlo mi o to, aby vznikla vláda, ktorá bude dôverovať mne a najmä, ktorej budú dôverovať občania.
Vy ste bol v ponovembrovej vláde nominantom KSS?
Nie! To nebola nominácia politických strán, ale revolučných síl.
Kedy ste vystúpili z KSS?
Myslím, že v marci 1990.
Neuvažovali ste skôr?
Uvažoval, ale kládol som aj určité podmienky predstaviteľom KSS. Povedal som, že zostanem členom strany, ak sa zmení ideológia a postoje k cirkvám a veriacim. Telefonovali mi však, že moje podmienky neprijmú.
Istý čas ste viedli aj ministerstvo vnútra. Nový minister vnútra vzišiel až z konkurzu. Dnes je to ťažko predstaviteľné.
Iste. Vyhlásil som, že vypíšem konkurz. Boli prihlásení traja. Dvaja boli z ministerstva vnútra a medzi nimi bol aj Vladimír Mečiar.
Ako sa vám javil na konkurze?
Javil sa mi ako šikovný. Všetkým trom, ako sme tam sedeli, sa nám zdal najschopnejší a napokon, funkciu vykonával dobre.
Keby ste mali o Mečiarovi tú sumu informácií, ako máte dnes, ako by ste sa rozhodovali?
To sú tie otázky keby. Dnes by som svoje rozhodnutie zvažoval s vyššou mierou poznania.
Čo ste považovali za kľúčové, keď ste nastúpili do funkcie premiéra?
Hlavnou úlohou bolo pripraviť všetky podmienky na uskutočnenie slobodných demokratických volieb, ktoré boli v júni a prebiehali veľmi korektne. Vláda však robila aj iné veci. Rokovali sme o Gabčíkove. Na južnom Slovensku sa začal pohyb medzi politikmi, ktorí reprezentovali maďarskú menšinu, a Slovákmi. Okamžite som tam zorganizoval verejné zasadnutie vlády v Komárne, kde som vystúpil s pripraveným programom. V tom čase sa tie pomery upokojili. Začali sme uvažovať o privatizácii, prijali sme zákon o štátnej správe, ktorý stále patrí medzi najlepšie tohto druhu. Rokovalo sa s českou vládou o rozpočte, kde sme chceli riešiť otázku - poviem to zjednodušene - "kto na koho dopláca". Prichádzali Vianoce a každý minister dostal úlohu, aby bol slušne zásobený trh, aby bol pokoj a nádej.
Pred novembrom 1989 ste vedeli, že sú tu nejakí disidenti, že ľudia sú nespravodlivo stíhaní?
Vedel som o Mirovi Kusom, lebo som sa s ním poznal z univerzity. Vedel som, že Čarnogurský má takéto aktivity a po tom bol aj vo väzbe. Nejaké extra informácie som však nemal. Vedel som o pánu biskupovi Korcovi, chcel som ho navštíviť. November mi to nedovolil, už bola iná situácia. A že boli niektorí nespravodlivo súdení? Ešte ako námestník ministra spravodlivosti v roku 1969 som bol organizátorom rehabilitácií, mal som na starosti agendu odškodnenia rehabilitovaných. Dnes nikto nevie, čo sa robilo v 50. rokoch. Nevedeli sme. Bol som vtedy stredoškolský študent. Veril som, lebo bola silná propaganda. Neveril som procesom so slovenskými biskupmi, Vojtaššákom, Gojdičom, Hopkom. Pán biskup Vojtaššák bol z našej obce a osobne som sa s ním stretával v Spišskej Kapitule (ako študent).
Aké je Slovensko 15 rokov po novembri?
Slovensko sa zmenilo k lepšiemu. Zmenilo sa aj duchovne, je tu sloboda myslenia, vierovyznania. Mohli by sme povedať, že sme v dobrej kondícii, ale je tu aj mnoho vecí, ktoré sa zmenili k horšiemu. Napríklad veľká nezamestnanosť, ktorá je až na výnimky nezavinená. Zmenila sa podstata ekonomického systému, a to sa odráža zatiaľ aj a najmä v sociálnom systéme.
Čo sa naopak nezmenilo?
Ťažko povedať. Zmena je však zákonitá v myslení ľudí, je tu výmena generácií. V morálke mnohých ľudí však prevažuje v rebríčku hodnôt "dolár" alebo "euro". Je to však logický a prirodzený transformačný proces. Verím, že smerujúci k lepším cieľom a prirodzeným túžbam ľudí.
