Thomas Mann (1875-1955) bol najvýznamnejším príslušníkom literárnej dynastie Mannovcov, ktorá zahŕňa jeho dvoch synov, Gola Manna a Klausa Manna i jeho staršieho brata Heinricha Manna. Pochádzal z rodiny, v ktorej sa stretla nemecká precíznosť (otec bol podnikateľ) a južanský temperament (matka pochádzala z Brazílie). Bolo mu dopriate prežiť plodný, ale nepokojný život: niekoľko rokov strávil dobrovoľne či nedobrovoľne na cestách, v exiloch, emigrácii (roku 1936 mal dokonca načas československé občianstvo).
Bol kozmopolitom, Európanom, a predsa Nemcom. Svoj vnútorný rozpor medzi povinnosťou a túžbou po slobode, medzi pesimizmom a nádejou dokázal ešte udržať v akej-takej rovnováhe. Jeho synovi Klausovi, autorovi známeho románu Mefisto, ktorý spáchal samovraždu, sa to už nepodarilo.
Symfónie v slovách
Thomas Mann bol mužom literatúry. Písanie bolo jeho existenciou, potvrdzovalo zmysel jeho života. Pri všetkých útekoch pred nacizmom sa najprv staral o svoje rukopisy. Písal mohutné romány, ktoré mali niekoľko sto strán, a takmer pravidelne ich striedal s menšími prózami. Ovplyvnený škandinávskou i ruskou epikou (známy je jeho výrok, že "ruská literatúra je svätá") začal veľmi ambiciózne: veľkou rodinnou ságou Buddenbrokovci.
Nasledovali ďalšie rozsiahle romány Kráľovská výsosť, Čarovný vrch, biblická trilógia Jozef a jeho bratia, Doktor Faustus či Spoveď hochštaplera Felixa Krulla.
A kým môžeme jeho romány označiť za symfónie v slovách, novely by sme mohli nazvať prozaickými nokturnami. Ale aj tieto rozsahom menšie prózy boli nabité potenciálnymi konfliktami a psychologickými drámami. O tom svedčí aj fakt, že takmer všetky boli buď sfilmované, alebo zdramatizované: Tonio Kröger, Mário a kúzelník, Vymenené hlavy či Smrť v Benátkach. Roku 1929 získal Nobelovu cenu.
Novelu Smrť v Benátkach vydal Thomas Mann v roku 1912. Vyrozprávať jej dej je takmer barbarstvom, pretože mágia tejto prózy nie je v tom, čo sa v nej deje, ale v tom, čo je skryté. Zdanlivo sa tu deje veľmi málo: slávny spisovateľ Gustav von Aschenbach (vo filmovom stvárnení Luchina Viscontiho sa z neho stal hudobný skladateľ) pocíti nevysvetliteľný nepokoj, ktorý ho prinúti odcestovať do Benátok. Už samotná plavba je plná znepokojujúcich detailov: na palube lode sa objaví napríklad starec, ktorý pomocou líčidiel, šminiek, parochne a umelého chrupu predstiera, že je mladý.
Spaľujúca vášeň
Znechutený spisovateľ chce Benátky opustiť, ale keď uvidí asi 14-ročného chlapca Tadzia, ostáva navždy prikutý k tomuto miestu. Tadzio je preňho najkrajšou ľudskou bytosťou, akú kedy videl, a akoby vôbec nezáležalo na tom, že je ešte takmer dieťa a že je rovnakého pohlavia.
Fascinácia krásou či mladosťou však postupne prerastá v spaľujúcu vášeň a čitateľ si už nie je istý, či je to iba duchovné očarenie alebo zmyslové poblúznenie. Treba povedať, že celý vzťah sa odohráva nesmierne cudne, bez jediného pohoršujúceho slova, gesta či dotyku.
Vnútorná horúčka, spaľujúca starnúceho muža, korešponduje s plazivou chorobou, ktorá zachvacuje Benátky (môže to byť mor, ale môže to byť aj nejaká mysteriózna epidémia).
Tým, že autor umiestnil do názvu svojej knihy slovo smrť, je jasné, že niekto na konci tohto príbehu zomrie. Bolo by netaktné voči budúcemu čitateľovi, keby sme prezradili, kto je to, či starý muž alebo mladý chlapec, ktorí sa v závere stretnú opäť (už po koľký raz) na pláži: umelec sedí na plážovej stoličke a očarený pozerá, ako anjelský Tadzio vchádza do vody. Ešte pár krokov, pár viet, a neveľká próza utkaná z pocitov a náznakov sa skončí.
Zvrhlík alebo citlivý človek?
V čitateľovi ostáva melanchólia z poznaného i zmätok z nedopovedaného: je hlavný hrdina zvrhlíkom alebo len nesmierne citlivým človekom? Stratil hlavu alebo objavil srdce? Nestáva sa ku koncu, keď chce vyzerať mladšie, iba karikatúrou onoho nalíčeného starca z lode?
Thomas Mann potreboval necelých sto strán na to, aby nás zasiahol veľkými citmi, ktoré nás budú ešte dlho znepokojovať. V tom je jeho majstrovstvo a aktuálnosť aj dnes.
