Kamila Pudišová-Pavláková, v súčasnosti basketbalistka BK Šamorín, je trojnásobnou majsterkou ČSFR (1991-1993) a dvojnásobnou Slovenska (1993-1994) v drese SCP Ružomberok, našou reprezentantkou na majstrovstvách sveta v Austrálii (1994), kde Slovenky skončili piate, najlepšie z Európy. Niekedy stredná rozohrávačka, dnes častejšie krídelníčka stále patrí v našej lige skôr medzi nadpriemer než priemer, hoci reprezentuje rýdzo amatérsky klub BK Šamorín. Z dvanásťčlenného kádra je iba legionárka Gordana Bulajovičová hráčkou s profesionálnou zmluvou. Dvadsaťšestročná rodáčka z Prievidze, matka päťročnej Dášenky vie ťažko rozhodnúť, či je účtovníčkou v menšej bratislavskej reklamnej firme a basketbalistkou alebo naopak. „Asi tak: rozumom to prvé, srdcom to druhé,“ poznamenala absolventka banskobystrickej ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela so špecializáciou manažment – marketing.

Deň šamorínskej basketbalistky

Šamorínska basketbalistka je mladým človekom dneška v dobrom slova zmysle. Optimistická za každých okolností. Zhovárali sme sa s ňou po tréningu, na ktorom sa ľahko, ale nepríjemne zranila na tvári. Aj slzičky bolesti maskoval prirodzený úsmev, ktorý sa rozšíril ešte viac, hoci sme hovorili na tému – deň veľmi zaneprázdnenej ženy. Žiadny nárek, sťažnosti, iba popis reality: „Vstávam o pol siedmej, o siedmej zanesiem maličkú do škôlky. Sadnem do auta, aby som bola o ďalšiu pol hodinu v práci. Stíham to len-len, z Petržalky na Kramáre to nie je najbližšie. O 16.30 h mi končí práca. Ponáhľam sa vybrať dcérku, ak to nestihne manžel. Potom uháňam na tréning. Doma som okolo pol deviatej.“

Pudišovci sa nemôžu v Bratislave spoliehať na žiadnu pomoc. Rodičia Kamily žijú v Prievidzi, jej manžel Miloš, povolaním konštruktér, má rodičovské zázemie v Ružomberku. Byt splácajú, nábytok a auto majú na úver. „Školu som skončila vlani v júni. Pôvodne som chcela študovať telesnú výchovu, ružomberský manažér Jozef Smolek ma však prehovoril, že ekonómia má aj pre športovkyňu väčšiu perspektívu. Za radu som mu vďačná. Hoci som ‘iba‘ účtovníčka, práca v malej reklamke s pozoruhodnými zákazkami je zaujímavá. Nateraz som spokojná, zamestnávateľ mi basketbal v plnej miere toleruje. Premýšľanie o profesionálnom postupe si nechávam na budúcnosť,“ premýšľala Kamila, aby na okraj ešte spomenula prózu týždňa. „Od pondelka do piatku varí manžel. V sobotu a nedeľu ja. Ak hráme trebárs v Košiciach, stihnem ráno pripraviť to najjednoduchšie – špagety. Na revanš, ak hráme doma, zvyknem na zápasy voziť dcérku.“ Na civilný plat sa pýtať nepatrí, o basketbalových príjmoch podľa zmluvy hráčky hovoriť nesmú.

Nik im však nezakazuje, aby hovorili o finančných problémoch. Šamorín má odvlani ťažkosti. „Bolo aj tak, že mi s peniazmi zo svojho pomáhal tréner. Od marca 2000 som musela začať robiť, hoci som ešte nedokončila školu. Najskôr šesť hodín, potom riadne na osemhodinovú zmluvu. Postupne sme s manželom vymíňali úspory, rodina skutočne nemala z čoho dôstojne žiť. Paradoxne, práve táto situácia stmelila základ nášho basketbalového kolektívu. Preto som ani na chvíľu neuvažovala opustiť svoj klub, ani som neskúmala možnosti odísť. Všetko zlé je na niečo dobré. Šamorínčania nám podlžnosti postupne vracajú. Akoby som mala peniaze v banke. Ak by som dostávala výplatu pravidelne, iste by som ju hneď minula,“ hovorila ekonómka skutočne ekonomicky.

Na tréningu s dcérkou na rukách

Reč nebude tentoraz o jednej z troch mamičiek v drese tímu zo Žitného ostrova. Tréner Peter Kováčik vedie neraz prípravu s päťmesačnou dcérkou na rukách, keďže jeho manželka Viera Kováčiková- -Lomjanská, strieborná medailistka z majstrovstiev Európy v Budapešti, je hráčkou BK Šamorín. „V tíme sú učiteľka, poisťovacia agentka, rehabilitačná sestra, tri administratívne pracovníčky, ostatok zostavy študuje,“ vysvetľuje tréner a zhruba naznačuje anabázu, ako sa stal z pomerne bohatej bratislavskej Sporiteľne amatérsky BK Šamorín. „Na Žitný ostrov sme sa presťahovali preto, že sme cítili možnú podporu mesta a divácke zázemie. V bratislavskom PKO na nás chodilo dvadsať divákov, ak zarátam aj požiarnika haly. Prečo od nás sponzorsky odskočila Slovenská sporiteľňa, vlastne ani neviem. Od roku 1998 sme patrili liptovskomikulášskemu St. Nicolausu. Ten nás podporuje aj v tejto sezóne, ibaže zo sponzorského vzťahu sa stalo reklamné partnerstvo. Zmena prebehla korektne. Na veci nič nemení, že hráčkam sme dlhovali a ešte i časť dlhujeme za osem mesiacov meškajúcich výplat zo sezóny 1999-2000. Mrzí prakticky nulový záujem menších mestských firiem. Veď sme boli dvakrát vo štvrťfinále Pohára Ronchettiovej.“

O príjmoch Šamorínčaniek možno povedať – málo, ale poteší. Klub pracuje s rozpočtom 1 200 000 korún, z čoho idú dve tretiny na odmeny hráčkam. Jednoduché počty, prirodzene, neplatia, táto suma sa nedá rovnostársky deliť dvanástimi. „Ešte v decembri som mal k dispozícii šesť basketbalistiek, na zápasy Slovenského pohára sme chodili v dvoch autách. Trénujeme štyri razy do týždňa. Aj to nie kompletne, zamestnané hráčky chodia do večerných škôl. Na dokreslenie: iba pred týždňom sme dostali novú, poriadnu basketbalovú obuv,“ vysvetľuje skúsený kouč s basketbalovým príjmom 0 korún. Nesťažuje si, lebo je podnikateľ, ktorému sa darí v obchodoch, službách i pri vypracúvaní ekonomických analýz, lebo na to má vzdelanie. „To, že sme dosiahli v lige štyri víťazstvá a chceme v play off prekvapiť, ešte neznamená, že šamorínsky princíp nadšenia, ktorý pramení z nevyhnutnosti, je návodom na fungovanie nášho basketbalu. Bez peňazí to dnes skutočne nejde.“