Šport konca dvadsiateho storočia sa stal súčasťou zábavného priemyslu. So zárobkami, že človek žasne. Portugalský futbalista Figo otvorene povedal, že mesačný príjem v prepočte takmer 25 miliónov slovenských korún by sám sebe nedal. Slovenská realita je oveľa chudobnejšia. Ani zďaleka nie však úmerná nemajetnosti celej spoločnosti. Prehnané sumy poväčšine vo futbalových, menej v hokejových, basketbalových, hádzanárskych, volejbalových kluboch vedú k tunelovaniu, švindľom, kauzám, k rýchlym nákupom a predajom. Vyvážená dlhodobá stratégia hospodárenia športového družstva by možno aj jestvovala, nie všetci prezidenti, manažéri alebo majitelia sú vydriduchovia. Nejasná, komplikovná a zlá legislatíva im ale zväzuje ruky, prihráva protipólu – chamtivcom.
Mnohí, ktorí si píšu v úradných listinách do kolónky povolanie napríklad profesionálny športovec, odvádzajú skvelú prácu, inak by sme nemali olympijských víťazov i zopár klubov medzinárodnej triedy. Žiaľ, vo väčšine pôsobí skupina profíkov, na ktorých sa chodí pozerať od sto do tisíc divákov, ktorí nikdy neprekročili prah zúboženej slovenskej scény a putujúc z klubu do klubu si mastia vrecká, hýčkaní funkcionármi.
Na Slovensku existujú tiež amatéri. Nie sú výkonnostne slabí ani bezvýznamní. Sú to ľudia, ktorí si poctivo odrobia osem hodín, večer trénujú, cez víkend súťažia. Nejeden z nich reprezentuje alebo reprezentoval Slovensko, najvyššie domáce súťaže hrá minimálne na priemernej úrovni. K slovku amatér môžeme v ich prípade s pokojným svedomím synonymicky pripísať slovo čestnosť. Nik z nich netají, že šport je pre nich druhým zamestnaním, ak chcete „fuškou“, lebo aj malé peniažky sa zídu. Fuškou, ktorá je zábavou, ale aj fuškou v pravom slova zmysle pracovitosti. Ako príklad sme si vybrali činnosť klubu basketbalistiek BK ŠAMORÍN a našej atletickej reprezentantky v behu na 400 metrov prekážky MIRIAM HRDLIČKOVEJ.
