vého počítača, vznik vesmíru alebo texty Umberta Eca.

S Radfordom je však aj zábava. Vie, že najlepšie by bolo písať a čítať ľahké knihy, pri ktorých sa dobre zaspáva. Napriek tomu však prijal Ecovu hru a podstúpil s ním zápas v štýle džiu-džitsu. A sám napísal knihu, ktorá - rovnako ako Ecove texty - kladie čitateľovi tuhý odpor. Súčasne ho však zvádza, pretože z nej vykukne raz James Bond a raz Arthur Schopenhauer.

Skratka naprieč Ecom, ktorou sa vydal Radford, láka jednoduchosťou a súčasne krkolomnosťou. Čitateľ sa podchvíľu musí rozhodovať, či zostane čitateľom, alebo sa radšej stane divákom. To je ťažká voľba. Ako mlčanlivo pripomína Umberto Eco (a nepochybne tiež Egon Gál, Albert Marenčin a Monika Šubrtová), čas je len jeden, a je nedeliteľný. Súčasne čítať Eca v podaní Radforda a hru Sparty v podaní Poborského nemožno.

V istom zmysle Radford aj čitateľ stoja pred rovnakou záhadou ako matematik Alan Turing, ktorý lúštil kód nemeckej Enigmy. Tiež musel vyhľadávať a izolovať špecifické správy, ktorým sa dá rozumieť, a s ich pomocou potom nájsť kľúč k celému kódu.

Tu je však ďalší problém. Čo treba lúštiť? Čo a ako zakódoval Umberto Eco? Existuje vôbec? Nie je to rovnaká mystifikácia ako James Bond?

Otázku o existencii Umberta Eca rieši autor kladne, aj keď ho nikdy nevidel a neposlal mu jediný e-mail. Koniec koncov, Eco je 72-ročný slávny muž, Talian z Bologne, spisovateľ, kritik, esejista, semiológ a otec Stephana Eca. Jeho hlas, ako ho pozná Radford a väčšina z nás, to sú slová, prevedené na papier v podobe znakov.

Eco, ako každý človek, má svoju vlastnú osobnú históriu. Napríklad, ako desaťročný vypracoval s rétorickou virtuozitou úvahu na tému "Máme umrieť za Mussoliniho slávu a za nesmrteľnú sudbu Talianska?" s kladnou odpoveďou. Oveľa neskôr sám seba definoval ako "hlas bez tela, pohlavia a minulosti", a tento hlas tvrdí, že na autoroch nezáleží, dôležité sú jedine texty. Po dopísaní diela by mal autor umrieť, aby textu neprekážal v ceste. Keďže však smrť je jediný zážitok, ktorý semiotik (ani ktokoľvek iný) nedokáže zmeniť tým, že ho opíše, je lepšie sa mu sústavne vyhýbať.

Hej, občas to všetko vyzerá skôr ako lúštenie Zenónovho paradoxu. Achilles (Radford) predsa nemôže korytnačku (Eca) predbehnúť. Má sa o to krvopotne snažiť? Čo môže práve teraz povedať o textoch Umberta Eca tak, aby sa zmestil do hraníc toho, čo už nechce povedať? Veľa, a súčasne málo. K Ecovej semiotickej krajine nemôže priložiť ideálnu mapu v mierke 1:1, ktorá by vysvetľovala všetko, pretože nemôže čitateľovi predložiť kompletné Ecove texty. Lenže každá iná mapa je veľmi nedokonalá. A, mimochodom, ani mapa v mierke 1:1 by nevysvetľovala všetko.

Sám autor textu o Ecovi zisťuje, že mu chýba presnosť a ucelenosť. V tejto chvíli teda otvárame šampanské a spolu s Ecom slávime malé európske víťazstvo, pretože zisťujeme, že nie všetko možno pochopiť alebo aspoň vysvetliť. Pre Radforda, ako pre správneho Američana, však naše šampanské nič neznamená. Naopak, v samom závere optimisticky nazýva svoj text neukončeným a potenciálne nekonečným, čo, ako sami uznáte, znie dobre. A spolu s Michelom Foucaultom Radford dúfa, že práve jeho text o Ecovi sa môže objaviť na neočakávaných miestach a utvoriť podoby, ktoré by mu nikdy nenapadli.

Možno majú obaja pravdu. Ak som správne pochopil Ecovu premenlivú semiotickú krajinu, každý má šancu zmeniť ju - nielen tým, že ju prerobí, ale dokonca už len tým, že o nej bude rozmýšľať. Ak by to tak bolo, potom práve to by na nej bolo najkrajšie a najdobrodružnejšie.