Po tom, čo v roku 1998 vyšla útla knižka Kritický deň, nastali pre jej autora - novinára a hudobníka MÁRIUSA KOPCSAYA, doslova a do písmena stratené roky. Počas nich, vychutnávajúc si prózu všedných dní, opatroval doma písačky, ktoré ešte potrebovali "dôjsť". Rovnomenná zbierka poviedok Stratené roky vyšla až teraz, po šiestich rokoch. Vlastne na tom nie je nič zvláštne, veď, ako hovorí autor, poviedky v nej sú o tom, že človek oproti vlastnému individuálnemu plánu stále zaostáva. Možno preto uvažuje hneď o trilógii a aby všetko stihol, radšej už zbiera inšpiráciu do záverečného dielu s pracovným názvom Zbytočný život.

Prvú zbierku poviedok ste vydali pred šiestimi rokmi. Prešlo odvtedy veľa alebo málo času?

Veľa, určite. Posudzujem to hlavne ako fanúšik hudby. Napríklad keď čakám, kedy kapela Kraftwerk vydá ďalší album, rozčuľujú ma veľké pauzy. V duchu sa pýtam, či tí hudobníci nemajú invenciu, či sú takí leniví, alebo majú veľa inej práce. Z toho by mal pre mňa plynúť záväzok, že budem disciplinovanejší.

A prečo nie ste?

Neviem. Väčšina poviedok vznikla relatívne krátko po tom, čo na sklonku roka 1998 vyšla moja prvá zbierka. Akosi som nebol presvedčený o tom, že ich chcem v danej podobe vydať. Napokon, keď sa ozval už aj vydavateľ, že by bolo načase dať čosi dohromady, poviedky som odovzdal.

Ako vidíte dnes váš odležaný materiál?

Zdá sa mi byť v porovnaní s prvou zbierkou koncepčnejší. Je to deväť dlhších poviedok, ktoré odzrkadľujú rozmer istého obdobia života, obsahujú veľa retrospektív, spomienok, ukazujú hrdinu v rôznych životných situáciách a v rôznych vekových etapách. Spája ich akýsi pocit, že hodiny v človeku meškajú, že stále niečo dobieha.

Čosi podobné bolo cítiť aj z vašej prvej zbierky. Prečo pokračujete v tomto zámere?

Vychádzam zo skúsenosti a páči sa mi, že zážitky z mladosti, na ktoré si človek spomína, sa mu neskôr pripomenú v úplne inom kontexte. Napríklad keď som ako dieťa chodil na preliezačky, a trebárs kamarát sa zavesil dolu hlavou a robil všelijaké frajeriny, no ja som to nevedel. Potom v dospelosti pri vážnejších prejavoch neúspechu si presne tieto zážitky človek pripomenie a uvedomí si, že stále nemá všetko vybojované a prežíva vlastne podobné trápenia, len v novej rovine.

Nie je deprimujúce písať o tom, že trápenie sa v živote opakuje?

Práve naopak, môže to byť fajn. Rád listujem vo svojom vnútornom zápisníku, z ktorého potom môžem odpisovať nejaké skutočnosti. To nie je nostalgia. Pri spomienkach človek niekedy zistí, že bol na nejakej križovatke a svojím rozhodnutím možno podmienil práve to, čo sa mu deje teraz. Spoločným menovateľom našich zážitkov sme my sami, preto inklinujeme v živote k podobným veciam, ktoré nás potom sprevádzajú. Nemôžeme sa ich zbaviť, ale môžeme sa s nimi zmieriť.

Rád zobrazujete tradičné rodinné prostredie. Považujete to svoje za motivujúce?

Ako dieťa som veľa času trávil na vidieku, láka ma jeho prelínanie s typicky mestským životom. Vznikajú z toho také malomestské reálie.

Nebojíte sa, že nejaká reálna osoba sa v knihe nájde a nepochopí literárny posun?

Nerád by som niekoho vedome zobrazoval, a rovnako nerád by som bol, keby sa v knihe niekto chcel nájsť. Je zábavné v texte si vymýšľať, rovnako ako používať dôveryhodné informácie. Potom sa síce môže stať, že postava sa v deji dopustí nejakého zverstva a niekto sa s ňou stotožní, alebo si s ňou stotožní mňa, ale táto otázka je aj tak neriešiteľná, lebo sa vynára vždy.

Vo svojich textoch sa nevyhýbate vulgarizmom. Baví vás takto si uľaviť?

Nepreferujem ich, ale považujem ich za súčasť života. Presakujú do mojej tvorby v takom pomere, ako ich vo svojom živote registrujem, pričom si rozmyslím, kedy a kde čo použijem.

Vystihol autor ilustrácií vaše zámery?

Áno. Prekvapil ma napríklad obrázok malej jaskyne na istom reálnom mieste, ktorú spomínam v texte. Nakreslil ju celkom tak, ako vyzerá, bez toho, aby vedel, že je to jaskyňa, ktorú mám na mysli.

Myslíte si, že sa kniha ujme na našom trhu?

Slovo trh mi v našich pomeroch pripadá trochu smelé. Konkurenciu považujem za silnú, neznamená to však, že by som chcel súťažiť.