strechu nad hlavou. Potom sa ceny bytov aj domov rozbehli tak prudko hore, že tí ktorí boli práve v štádiu hľadania bytu, prestali dúfať, že sa ešte niekedy na nejaký bytík vôbec zmôžu. V bytoch sa zase začalo tlačiť niekoľko generácií. Túžba niektorých po samostatnosti však bola taká veľká, že sa rozhodli získať si vlastné bývanie za každú cenu a tak hľadali niekedy zaujímavé riešenia.

Zuzana a Miro bývali od svadby s rodičmi. Niekoľko rokov spolunažívali dve rodiny v pomerne veľkom štvorizbovom byte v Bratislave. Ale rodičia starli, mladým sa zase narodili deti. Priestor zrazu začal všetkým obyvateľom bytu pripadať stiesnený. Ich záujmy už boli príliš odlišné, každý mal o využívaní spoločných miestností iné predstavy.

Preto vzniklo v záujme zachovania zdravého rozumu a dobrých vzťahov na oboch stranách kompromisné riešenie. Byt sa predá starí rodičia si kúpia menší byt a mladí sa pousilujú vymyslieť niečo zo zvyšných peňazí.

Zvyšných peňazí však po predaji štvorizbového bytu, kúpe dvojizbového bytu pre rodičov a zaplatení poplatkov nebolo veľa. Rozhodne to nestačilo na kúpu bytu v meste. Ale mladí sa nezľakli - rozhodili siete a netrvalo dlho našli domček so záhradou, ktorý neprevyšoval ich finančné možnosti. Neďaleko Rimavskej Soboty. A onedlho už rodinka prežívala radosti balenia a cestovnej horúčky.

Priatelia a známi len krútili hlavami: "Dom celkom ujde aj záhrada je pekná, ale z čoho tam budete žiť? Veď tam prácu len tak nezoženiete." Ale Miro so Zuzanou boli spokojní - prvý krát vo vlastnom. Dokonca aj deti boli zemnou nadšené. Po záhrade mohli lietať koľko chceli, konečne mohli mať psov, mačky zajace a neďaleko domu bol dokonca výborný rybník.

"Dom nám bude celkom stačiť, len si ho trošku opravíme," nedali sa znechutiť. "Chvíľu nám peniaze z podpory musia na živobytie stačiť a neskôr začneme podnikať."

Úplne inak išiel na svoj "bývací" problém Žeňo. Ten chcel garsónku alebo jednoizbový byt v Bratislave, v slušnej lokalite, nie príliš ďaleko od centra. Keď sa dozvedel o možnosti založiť si stavebné sporenie, neuvažoval dlho a išiel si ho vybaviť. Keďže bol sám a okrem stáleho príjmu mal pomerne slušné bočné zárobky, nemal so sporením žiadne problémy. Keď sa už blížila doba, keď mu podľa zmluvy mal vzniknúť nárok na úver, začal sa obzerať po vhodnom byte. Už ho nebavilo bývať po privátoch a dohadovať sa s majiteľmi bytov, ktorí menili podmienky dohody tak, ako sa im hodilo. Medzitým sa vybral do sporiteľne, aby si vybavil potrebné náležitosti. "Prišiel som a spýtal som sa, aké kroky musím podniknúť, aby som cieľovú sumu čo najskôr získal," hovorí Žeňo. "A oni mi povedali, že úver nedostanem, pretože mám príliš nízky príjem na to, aby som ho dokázal splácať. Neveril som vlastným ušiam. Vôbec nezavážilo ani to, že šesť rokov ukladám každý mesiac takmer takú istú sumu, ako by boli splátky úveru."

Žeňo podnikol ešte niekoľko márnych pokusov presvedčiť sporiteľňu, že úver je schopný riadne splácať, nakoniec sa však vzdal a svoje nasporené peniaze si vybral a uložil na účet v inej banke. Odniesol si však nedôveru k finančnému ústavu, ktorému výška jeho príjmov neprekážala pokým do neho peniaze dával, ale bol zrazu príliš nízky v okamihu, keď si chcel peniaze požičať.

Nájdu sa aj ľudia, ktorí síce vlastný byt majú. Ale ako sa hovorí "páli ich dobré bidlo". Taký bol aj prípad manželov Gáborových, ktorí sa jedného dňa rozhodli, že speňažia svoj družstevný byt a za získané peniaze si kúpia niekde v širšom okruhu Bratislavy malý domček so záhradou. "Chcela som malú záhradu pri dome. Len takú aby som sa o ňu popri iných povinnostiach a zamestnaní dokázala postarať," hovorí Irena Gáborová. "Vždy sme si hovorili, že by nebolo zlé mať vlastný domček, v pokojnom zdravom prostredí, kde by sme sa nemuseli každý deň strachovať, či sa niečo nestane deťom po ceste zo školy domov. A zrazu sme dostali ponuku - ktosi sa zaujímal o náš byt a bol nám zaň ochotný dať slušnú sumu a navyše počkať aj tri mesiace, kým si nezariadime a neupravíme nové bývanie."

Gáborovci hodenú rukavicu prijali a začali hľadať vhodný dom. "Začali sme s okrajovými štvrťami Bratislavy, ale všetky domy boli pre nás príliš drahé," spomína Ivan. "Tak sme sa posúvali v hľadaní ďalej a ďalej od mesta. Rozhodujúca bola pritom nielen cena domu, ale aj možnosť docestovať v rozumnom čase do práce a do škôl v Bratislave."

S hľadaním domu začínali pri Bratislave a postupne sa posúvali ďalej - v závislosti od cenových ponúk a svojich finančných možností. Nakoniec sa im podarilo nájsť tridsať kilometrov od Bratislavy v peknom prostredí domček, ktorý cenovo vyhovoval. Celá rodina zalamovala rukami - nerobte to, nepredávajte si strechu nad hlavou! Tento dom opraviť nezvládnete!

A dom skutočne potreboval poriadnu rekonštrukciu - väčšina stien bola prevlhnutá, podlahy bez izolácií, elektrické rozvody v havarijnom stave. "Ale pukliny v murive neboli a krov bol zdravý," spomínajú Ivan s Irenou. "Navyše sa nám veľmi páčili staré drevené stropy. Tak sme to tu kúpili."

Najhoršie zo všetkého boli vraj jednania o cene a o podmienkach predaja bytu a kúpy domu. "Keď dnes myslím na to, ako prebiehali všetky tie jednania, čudujem sa, že nás niekto nepodviedol," hovorí Irena. "Mali sme veľmi málo skúseností, aj keď sme sa snažili myslieť na všetko. A neboli sme poriadne zorientovaní ani v cenách. Neskôr nám ľudia hovorili, že sme za dom dali veľa a za byt dostali málo, že sme predávali v dobe, keď to bolo pre nás nevýhodné a podobne. Ale už sme tým prešli a nemá význam vracať sa k tomu."

Nejaký čas trvalo, kým sa noví majitelia s domom naučili spolunažívať. "Na varenie aj kúrenie sme si obstarali starý sporák na drevo a do izby jedny kachle a začali sme dom opravovať - základ bol vysušiť steny a urobiť riadne podlahy."

Materiál nebol až taký drahý a väčšinu rekonštrukčných prác obstarali majitelia s pomocou priateľov a rodiny. Pokým sa im však podarilo dom ako tak upraviť, rozrástla sa rodina o ďalšieho člena. Vtedy padlo rozhodnutie zrekonštruovať aj strechu a priestor rozšíriť o obývateľné podkrovie. Keďže peňazí nebolo príliš veľa, stavebné práce nenapredovali práve najrýchlejšie. "Trochu nás to už unavuje," hovorí Irena. "Žijeme prakticky už osem rokov na stavenisku. Ale keby sme zostali v meste, nikdy by sme nemali dosť peňazí na to, aby sme mohli poskytnúť deťom toľko priestoru. A keby niektoré z nich potrebovalo, môžeme postaviť na v záhrade pokojne ešte jeden domček. Pozemok je dosť veľký a skúsenosti už máme tiež dosť." n