Sdružení na podporu vydávaní časopisů, šéfredaktorka Terezie Pokorná
Kritická príloha si (rovnako ako asi aj jej čitatelia) na novú koncepciu rýchlo a rada zvykla. Členenie podľa žánrov, zaradenie rozhovoru, fotografií či kulérový blok potvrdili správnosť názoru, že aj to, čo je považované za výborné, možno ďalej vylepšovať. V podstate „nepotrebné“ a nevynútené inovačné myslenie redakčného tímu zmenili zabehaný zborník reflexií na dynamický časopis s väčším manévrovacím priestorom a širšími možnosťami operatívneho reagovania.
To všetko v čase, keď celá revolverka (teda „veľká“ Revolver Revue aj jej Kritická príloha) prišla o svojho verného kmeňového autora. „V době, kdy je takřka každý ochoten poskytnout své služby, názory, postoje, pocity, myšlenky, hlas i tvář komukoli, kdo na něj kývne, si Andrej Stankovič vybíral. Nic z toho, co se po jeho smrti ještě výrazněji ukazuje jako přednost a snad i nezbytná podmínka čehosi trvalého, mu ovšem za jeho pobytu na tomto světě příliš veřejného uznání nepřineslo,“ píše v úvode čísla šéfredaktorka a hneď to aj vysvetľuje práve jeho dôsledne prežitým výrokom – „kdo se liší, ten je sviňák“.
Z ďalšieho obsahu aspoň niečo: Zdeněk Vašíček o reflexii minulosti, Jiří Flaišman a Michal Kosák o edíciách Bohumila Hrabala, glosár o New Yorku od Veroniky Tuckerovej, Ruská kronika Tomáša Glanca, Martin Hybler o Fotrovi Ivana Landsmanna, Martin Machovec o Polykačoch ohňa, Petra Kolínská o Literárnych novinách, rozhovor Terezie Pokornej s galeristom Miloslavom Navrátilom, Robert Krumphanzl o Alfredovi Fuchsovi, bibliografia čísel 11-21, poznámky, glosy, dokumenty a tak ďalej.
