Malý Edko nosil dlho po návrate z nemocnice na hlave turban z obväzov, rany po popáleninách mu stále hnisali. Keď si už mama bola istá, že svoj pád do vriacej žinčice napriek prognózam lekárov prežije, boli to najkrajšie okamihy v jej živote. Ako štrnásťročný sa Edo dal vyfotiť pre svoju tajnú lásku (vpravo). V roláku, aby ukryl zjazvený krk. Napriek tomu sa jej však fotku neodvážil poslať. Dnes 47-ročný muž už nevstáva z postele, spálená, pozošívaná koža mu nedorástla, a on, poskrúcaný, sa takmer nedokáže hýbať. Raz za deň sa horko-ťažko pozviecha a s pomocou svojich blízkych prejde na záchod. Štvornožky.
V roku 1962 sa v dedinke Krahule stala tragédia. Päťročný chlapec spadol do kotla s horúcou žinčicou. Lekári mu dávali minimálnu nádej na prežitie, no organizmus dieťaťa zabojoval. Napriek rozsiahlym popáleninám takmer na celom tele chlapec prežil. Dnes je z neho 47-ročný muž, no jeho život možno len ťažko nazvať životom. Poskrúcané telo nie je schopné hýbať sa. Raz za deň sa horko-ťažko pozviecha a s pomocou blízkych prejde štvornožky na záchod.
Edo Strohner sa narodil ako zdravé dieťa. Jeho mama pracovala na družstve a on sa veľkú časť dňa motal okolo nej. V osudný deň varili neďaleko silážnych jám valasi žinčicu. Horúcu srvátku preliali do medených kotlov a vyniesli na vzduch, aby sa ochladila. Nikomu nenapadlo kotol prikryť. Okolo sa naháňala hŕstka detí, ktoré čakali na svoje mamy. Odrazu bolo počuť čľupnutie a krik. Päťročný Edko bol v horúcom sude. Nastala panika a hoci ho ľudia hneď ťahali von, po krátkom bolestivom výkriku začal upadať do mdlôb. Okrem tváre mal rozsiahle popáleniny takmer na celom tele.
Edo prežil, brat zomrel
"Lekári mame hovorili, že brat má malú šancu prežiť, ale ona si to ani na chvíľu nepripustila. Dodnes s trpkosťou spomína, v akom bol stave. Keď sa ho lekári snažili vyzliecť, išla dolu aj koža. Cez spálenú kožu mu vraj presvitala jedna oblička," hovorí Edova sestra Anka, ktorá sa narodila pár mesiacov po tragédii a občas rodičom zazlievala, že na ňu nikdy nemali čas. "Až keď som mala sama deti, pochopila som, čo všetko si mama vytrpela. Akoby toho nebolo dosť s Edkom, o pár rokov ochorel náš mladší brat na leukémiu. Zomrel, keď mal šesť rokov."
Ťažko popálený Edko sa vrátil z nemocnice po dlhých mesiacoch a ešte dlho potom chodil s obväzovým turbanom na hlave, lebo rany mu stále hnisali. Mama mu denne hlavu aj celé telo natierala a preväzovala, ako jej radili lekári. Liečila ho aj bylinnými odvarmi a chlapcov stav sa pomaly upravoval. Pohľad na jeho kožu bol však strašný. Bola akoby zošitá z drobných kúskov.
Poľný lazaret
Keď začal Edo v dospelosti strácať nad svojím telom kontrolu a choroba ho pripútala k posteli, mama ho odmietla dať do ústavu. S pomocou oboch dcér sa oňho starajú doma. Anka hovorieva, že majú doma poľný lazaret. Otec dostal pred niekoľkými rokmi porážku a mame sa na nohách vyhodili nepríjemné Bercove vredy. Otvorené rany, ktoré sa jej nechcú hojiť. Nohy má také spuchnuté, že si už nedokáže obuť žiadne topánky. "Mám pocit, že sú rodiny, na ktoré sa to sype bez prestania. Asi k nim patríme," hovorí Anka.
Keď sa telo naozaj nezmestí do kože
Prvé roky po tragédii žil Edo celkom normálnym životom. Telo mal síce natrvalo poznačené a svaly nepracovali tak, ako by mali, ale mohol chodiť do školy aj sa pohrať s kamarátmi. Nevydržal síce behať ako oni, ale pri miernejších hrách mohol byť aspoň s nimi. Mohol si aj zaplávať na horskom kúpalisku pri Kremnici, hoci ľudia od neho nechtiac odvracali pohľady.
Problémy prišli, keď začal rásť. Akoby sa rastúce telo do postihnutej kože nezmestilo a svaly nedokázali uniesť kosti. Do dvanástich - trinástich rokov chodil ešte vzpriamene, potom sa však začalo telo skrúcať. Hlavu mal vystrčenú pred seba a ohnutú nahor, akoby oči sledovali nebo. Keď išiel s kamarátmi na pivo, nedokázal sa k poháru skloniť, musel piť cez slamku. Svaly v podpazuší mal také oslabené, že nedokázal zdvihnúť ruky. Operovali mu ich, ale operácia nepomohla. Po dvadsiatke prišlo prudké zhoršovanie, úplne ho prestávali niesť aj nohy.
"Ešte sa chvíľu snažil držať kontakt so svetom. V dedine nie je veľa miest na stretávanie, tak si rád zašiel za chlapmi do krčmy. Keď už nevládal chodiť, zobral si v zime sánky, oprel sa o ne, a tlačil ich pred sebou. Tak sa posúval. Vtedy už nevedel ísť vzpriamene a bol úplne pozohýbaný," spomína Anka.
Upútaný na posteľ
Dnes 47-ročný muž celé dni iba preleží. Stratil záujem o všetko okolo seba. Nepočúva rozhlas, nepozerá televíziu. Jediné, čo ho ešte baví, je potiahnuť do seba dym z cigarety. "Najprv nás to hnevalo. Báli sme sa, že ak si na chvíľu odskočíme do kuchyne, cigareta mu vypadne a zhorí celá posteľ. Lekár nám však povedal, nech ho necháme, že v živote už nič iné nemá," hovorí sestra.
Inak má Edo pomerne pevné zdravie, chrípka či iné choroby ho prepadnú zriedka. No to je pre rodinu slabá útecha. S fotením do novín nesúhlasia. "To by bol veľmi smutný pohľad. Nechceme mu ublížiť ešte viac, dosť sa s ním život zahral," hovoria.
Pre svoju lásku sa dal odfotiť v roláku
Sestra Anka však vyťahuje z albumu fotografie, na ktorých je Edko tesne po tom, ako sa po tragédii vrátil z nemocnice. Hlavu má stále obviazanú, ale vyzerá, že sa predsa vystrábi. Na ďalšej má približne štrnásť rokov a venoval ju nejakej tajnej láske. Na zadnej strane je vrúcne vyznanie, ktoré sa k vyvolenej nikdy nedostalo. Na tvári chlapca nevidno žiadnu známku ťažkého úrazu. Zjazvené hrdlo je starostlivo zakryté rolákom. Adresátku fotka nenašla, nenašiel odvahu darovať ju. Skončila na dne priečinka písacieho stola.
Nakŕmiť, prebaliť, prezliecť
Anka je od Eda o päť rokov mladšia, ale jej tvár už poznačili problémy. "Cítim sa úplne vyčerpaná, chudnem, padajú mi vlasy. Ten stereotyp akoby človeka po kúskoch zabíjal," hovorí. Kedysi robila predavačku, dnes sa stará o otca, brata aj mamu. Našťastie, jej nový dom, ktorý si postavili s manželom, je iba pár krokov od rodičovského. Môže sem zaskočiť kedykoľvek. Oddýchne si iba vtedy, keď rodičom príde pomôcť sestra. Tá však býva v meste a sama má postihnuté dieťa.
"Niekedy sa moje dni podobajú ako vajce vajcu. Nakŕmiť, prebaliť, prezliecť, navariť. S Edom je robota ako s malým dieťaťom."
Najviac ju zabolí, keď sa jej dostanú do uší reči, že spáleného brata si nechali doma iba preto, aby na neho dostávali peniaze. "Neverili by ste, akí dokážu byť ľudia zlí a závistliví. Nik si nevie predstaviť, čo si moja mama v živote vystála. Vstávala o štvrtej ráno, lebo tak skoro sa chodilo na družstvo dojiť. Celý deň sa nezastavila. Jeden syn sa spálil, druhý umrel na leukémiu, manžel dostal ťažkú porážku a teraz je chorá aj ona. Trpí potichu, neponosuje sa. Von už poriadne ani nemôže, ale svojim chlapom vypeká stále. Edo sa sám nenaje, treba ho kŕmiť. Aj kúpať a prebaľovať, čo je niekedy nadľudská námaha. Nie je síce veľmi ťažký, ale telo má úplne neohybné a musíme dávať veľký pozor, aby sa nám pri vkladaní do vane nevyšmykol, hovorí Anka.
Život je dar, aj keď je zabalený v pokrčenom papieri
Edova sestra má roboty stále vyše hlavy. Našťastie, má tri zdravé deti, a to považuje za najväčší dar. Chlapci sú už dospelí, stále sa však o nich bojí. Hovorí, že je to akýsi podvedomý strach, lebo sama si v živote veľa vytrpela. Dcéra je deviatačka, no vie už piecť, variť a chytá sa všetkých domácich prác.
"Nenútim ich do roboty, sami cítia, že treba pomôcť. Chcela by som, aby mali krajšie detstvo ako ja. Ja som už deväťročná vstávala skoro ráno s mamou a pomáhala jej v maštaliach dojiť a obriadiť kravy. Cez leto som chodila na družstvo hrabať sená, aby som mala pár korún na nové nohavice. Naši žili veľmi skromne. Až pri svojich deťoch som pochopila, čo všetko nám mama dokázala dať. Aj keď na nás mala tak málo času," dodáva.
Anka najradšej oddychuje vo svojej záhradke. Je starostlivo obrobená, každý kvet má svoje miesto. Nikdy nebola na žiadnej zahraničnej dovolenke, ale ani po nej netúži. Je pre ňu takmer nemožné, aby odišla na dva týždne z domu.
"Snažím sa tešiť z maličkostí. Napríklad z toho, keď nemáme v rodine žiaden problém. Ale aj tie sme naučení zvládnuť. Sem-tam sa stane, že brat má preležaniny a musíme mu to liečiť. Zriedka voláme lekára, zvládame to sami. A niekedy si musíme poradiť aj s otcovou nervozitou. Vždy bol naučený robiť a keď ho postihla mozgová mŕtvica, cítil sa úplne odstavený. Zasiahlo mu to zrak, rečové centrum, jednu nohu iba ťahá za sebou. Býva nervózny sám zo seba a potom sa mu nič nepáči."
Niekedy Anku prekvapia otázkou, či by pre Eda nebolo lepšie, keby ťažké popáleniny ako dieťa neprežil. Záporne krúti hlavou: "Keď si už mama bola istá, že Edo prežije, boli to najkrajšie okamihy v jej živote. Naučila tak myslieť aj nás. Keď nám je ťažko, zvykneme si hovoriť, že život je dar, aj keď niekedy zabalený v poriadne pokrčenom papieri."
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
