"Hugo ma vie najviac naštvať, keď mi povie, že tá kresba sa mi nepodarila. Viem to aj sám, vtedy mám chuť ho niečím praštiť," hovorí ilustrátor DUŠAN NÁGEL o svojom dospievajúcom synovi. Tých momentov, keď sa mu kresba nepodarila, však zrejme nebolo veľa. Svedčí o tom aj Cena Ľudovíta Fullu za rozvoj slovenského ilustračného umenia pre deti a mládež, ktorú dostal pred dvoma týždňami.

Čo urobí s umelcom cena Ľudovíta Fullu?

Mňa obdarila slávnostnou náladou. Prekvapilo ma to, lebo nikto ma ani len neupozornil na to, že sa ide nejaká cena udeľovať. Doteraz neviem, ako často sa niečo také robí. Cena ma, samozrejme, potešila, ale najprv som nevedel, za čo som ju vlastne dostal. V poslednom čase veľa pracovných príležitostí nie je. Ilustrácia je periférna záležitosť.

Čo to znamená vo vašom prípade?

Mám rozpracovaný detský seriál pre jeden časopis, a inak sú to samostatné veci na objednávku. Pravidelnejšie robím ilustrácie k novinovým poviedkam. Výpravnejšou a objemnejšou knihou, ktorú som naposledy ilustroval, boli La Fontainove bájky v rokoch 1997 a 2001.

Myslíte si, že ocenenie prinesie nové pracovné príležitosti?

Keď som preberal cenu, mojím želaním bolo, aby som ju obhájil a potvrdil jej obdržanie. Mojím snom je obhájiť profesiu ilustrátora v priestore. Je to moja špecializácia, ktorú som skončil na vysokej škole u Albína Brunovského.

Čo znamená ilustrovať v priestore?

V priestore znamená pod nejakým vydavateľstvom. V momentálnom priestore, v ktorom sa nachádzam. Situácia je totiž dnes taká, že ľudia majú nápady, ktoré však väčšinou stroskotajú na financiách. Spraviť knihu je náročné. Ak sa na to niekto odhodlá a chce ju pripraviť kvalitne - po stránke vizuálnej, polygrafickej aj obsahovej, musí počítať s tým, že bude drahá. Ak bude drahá, kto si ju kúpi? A v akom náklade ju potom pripraviť? To je začarovaný kruh.

Má ilustrácia v čase počítačovej grafiky a nových médií vôbec nejaký význam?

Správna a dobrá otázka. Momentálne som v intenzívnom kontakte s deťmi širokej vekovej škály, lebo učím na základnej umeleckej škole. Pýtam sa ich, čo čítajú a aké knihy majú rady. Bohužiaľ, obdobie nepraje knihám. Sú drahé, rodičia im ich sami od seba nekúpia. Svetlé výnimky si čítanie požičiavajú od kamarátov alebo z knižnice. Väčšinou však deti najradšej trávia voľný čas s počítačom, videom a televíziou. Majú tam svoje svety, ktoré im vyplnia voľný čas.

Takže roztomilé zvieratká z detských knižiek museli ustúpiť vyvinutým počítačovým hrdinkám?

Robil som pokusy, sám som deťom priniesol z redakcie zvyšné čísla detských časopisov, do ktorých prispievam ilustráciami. Bolo to zadarmo, deti sa z nich tešili a reagovali veľmi pozitívne. Prelistovali ich a vracali sa k tomu, čo ich zaujalo. Ja som sa prekvapene pýtal, či to alebo ono ešte nevideli. Zaujali ich skôr klasické obrázky, pretože zahraničných macíkov s ružovými hlavami a zajačikov s modrými ušami v časopisoch im s obľubou kupujú starí rodičia. Zornička a Včielka boli pre ne nepoznanými novinkami.

Čo robia deti najradšej na vašich hodinách výtvarnej výchovy?

Modelujú. Hlinu môžu miesiť, formovať a hlavne sa ňou ohadzovať. Ak ju prilepia na plafón, po čase uschne a padá na zem. To je potom úžasná zábava. Aj pri modelovaní si však uvedomujem nepriaznivú situáciu v školstve. Máme kvalitnú modelársku hlinu, ale chýba nám pec, aby sme dotiahli tvorivý proces do konca.

Rodičia často od svojich ratolestí chcú, aby plnili ich vlastné nenaplnené sny. Stretávate talentované deti, alebo skôr také, ktoré nútia chodiť do krúžkov ambiciózni rodičia?

Časť detí je nadaná od prírody. Niektoré chodia do krúžku preto, lebo chodí aj ich kamarát a najlepší spolužiak. Sú aj také, ktoré prihlásili rodičia a starí rodičia. Okruh je rôzny. Vo vyšších ročníkoch sa o talenty začnem zaujímať a pýtam sa, aké sú ich ďalšie plány. Poradím, vysvetlím, ale nikoho nenútim byť akademickým maliarom. Stalo sa mi však aj to, že na základe môjho odporúčania išlo dieťa vyskúšať prijímačky na ŠUP-ku a vzali ho. Ďalší môj absolvent miloval prácu s drevom a aj pri nej skončil. V triede mávam asi desať detí a pomerne často niekto vytŕča talentom nad ostatnými.

Predtým, ako ste začali učiť, boli ste dlhé roky ilustrátorom na voľnej nohe, rovnako ako vaša manželka. Dokázalo vás toto povolanie uživiť?

Mával som ponuky na pedagogickú prácu. Potešili ma, ale z lenivosti som vždy poďakoval a odmietol ich. Doma mi bolo výborne. Mal som svoj program, svoju prácu, vždy som vedel, čo mám robiť. Aj teraz by som to prijal, ale dnes to už nejde. Vždy sme žili skromne, lebo aj keď bol úspešný rok a ilustroval som štyri knihy, nezarobil som veľké peniaze. Na druhej strane sme obaja robili prácu, ktorá nás bavila. Teraz som však musel pristúpiť na akýsi kompromis a vziať na polovičný úväzok aspoň tie deti. Pracuje tam aj moja manželka a je to blízko. Vzdialenosť je u mňa dôležitým kritériom.

Veľké peniaze dnes vynáša práca pre reklamu. Takéto ponuky nechodia?

Bola jedna jediná, ktorú som dostal, zrealizoval a poďakoval sa za ňu. Stačilo raz. Ten typ práce je veľmi odlišný. Môj názor nepotrebovali, stačila im výtvarná vizualizácia. Pochopil som, že pre mňa tadiaľ cesta nevedie. Nechcem sa však hrať na hrdinu. Situácia je v súčasnosti taká dramatická, že možno budem niekedy vďačný aj za ponuku na vytvorenie komerčného reklamného návrhu.

Dnes sa dajú zohnať knihy aj na cédečkách. Viete si predstaviť svoje ilustrácie v booklete?

Viem, pretože rozprávky už kedysi vychádzali na platniach. Výtvarné námety obalov platní robili ilustrátori, pretože aj to bola ilustrácia, len v inom formáte. Rozprávkový motív bol graficky riešený inak ako v knihe, ale podstata tam zostala zachovaná. Už som sa stretol aj s otázkou, či by som vedel navrhnúť výtvarné riešenie počítačovej hry. Ideový námet dá výtvarník a štáb ľudí ho potom zapracuje do technickej podoby. Mňa len mrzí, že väčšinou ide o bojové, deštruktívne a militantné témy.

Ako sa z ilustrátora na voľnej nohe stal na tri roky herec Radošinského naivného divadla?

Milan Markovič a Stano Štepka, ktorých som osobne nepoznal, pracovali kedysi v redakcii Učiteľských novín a hľadali ilustrátora na čierno-biele perokresby. Prišiel som za nimi a hneď mi dali niečo nakresliť. Páčilo sa im to, dohodli sme sa na spolupráci a nejaký čas som im ilustroval príbehy o učiteľoch. Potom ma pozvali na pár predstavení, ktoré som si hneď zamiloval. Niečo také som predtým nikdy nevidel. Z Jánošíka som bol úplne hotový. Raz som teda prišiel za Stanom, že si viem seba predstaviť ako herca. Bol prekvapený, ale hneď mi ponúkol Ficka v Krv story. Ale nešlo mi to.

Nakoniec ste ho však predsa len hrali.

Stano sa opäť ozval a znovu mi ho ponúkol. Ja som súhlasil, ale pod podmienkou, že si navrhnem vlastný kostým. Keď som im predstavoval svoj návrh, neuveriteľne sa smiali.

Keď ste privoňali k divadlu, neoslovila vás scénografia a kostýmové výtvarníctvo?

Nie. Radošinci mali vždy svojho dvorného kostýmového a scénického výtvarníka. Bol skvelý a presvedčivý, takže nebola šanca vstúpiť na túto pôdu.

Na koho zo súboru máte najsilnejšie spomienky?

Na Milana Markoviča. Stano bol tiež fajn, ale on bol šéf. Na zájazdoch som mal s Milanom vždy spoločnú izbu. On očaroval svojimi improvizáciami mňa a neskromne si dovolím tvrdiť, že aj ja jeho. Usúdil som to z intenzity jeho smiechu, lebo ako Stano hovorieval, Markovič sa nesmial, Markovič mekotal.

Prečo ste prestali hrať divadlo?

Z časových dôvodov. Radošinci boli veľmi rozbehaní, bol som viac cestovateľom ako ilustrátorom. Zistil som, že začínam akosi vypadávať z kreslenia. Chcel som si udržať svoju profesiu, tak som opäť prišiel za Stanom, že musím hranie ukončiť. Povedal mi, že z ich divadla ešte nikto neodišiel, že k nim chce stále niekto iba prísť. Ja som si však nemohol brať papier a ceruzky do auta.

Máte obľúbenú farbu?

V poslednom čase v rámci voľnej tvorby bezbranne rozprávam príbehy o atakoch na prírodu. Témou je ranená a zasiahnutá zem. Veľa pri tom pracujem s hnedou farbou od okrovej až po tmavé tóny. Vnímam ju ako veľmi príjemnú, sýtu a teplú. Nie je to však tá obľúbená. Všetky farby, od špinavosivých až po pastelové, sú krásne.