v neďalekej Belži, privliekli ich do Kechneca, vyzliekli a popravili. V dedine žilo aj päť židovských rodín. Všetkých deportovali do lágrov. Nevrátil sa nikto.
Na vynovený cintorín prišli v nedeľu podvečer rímskokatolíci, gréckokatolíci, kalvíni i ľudia bez vierovyznania, stovky občanov. Odteraz každý rok v poslednú októbrovú nedeľu bude v Kechneci Deň piety, celoobecná spomienka na zosnulých.
"Kechnec nie je len priemyselný park. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí tu žili a umierali, ľudia, ktorí sa so svojou dedinou dobrovoľne či násilím museli rozlúčiť a ich hroby sú ďaleko od rodiska rovnako, ako hroby vojakov z prvej či druhej svetovej vojny. Pred bohom sme si všetci rovní. Preto sme sa rozhodli bez rozdielu národnosti, vierovyznania či rasy spoločne si uctiť pamiatku všetkých, ktorí majú s našou obcou niečo spoločné," hovorí starosta Jozef Konkoly.
"Aj sa mi bude ľahšie zomierať," usmieva sa starý pán pri pohľade na novú drevenú bránu so symbolmi rôznych cirkví a národností žijúcich v Kechneci a dvanásť drevených sôch v nadživotnej veľkosti, nové osvetlenie, zrekonštruovaný hlavný kríž. Z líp a javorov donedávna lemujúcich chodník ich vytesali štyria drevorezbári. Ukrižovaný Ježiš, Cyril a Metod, žena nad hrobom Spasiteľa, patrónka obce Panna Mária, Anjel strážny a ďalšie pietne diela vytvorili unikátnu galériu. "Boli staré, napadnuté hnilobou, korene poškodzovali hrobky. Neboli už živé. Orezali sme ich koruny a špeciálnou metódou impregnovali. Mali sme ich radšej vyrúbať?" hovorí starosta.
