Psychológovia sa zhodujú, že z vývojového psychického hľadiska je detstvo najnáročnejšie životné obdobie. Má najviac rizík a najviac úskalí. Dá sa vôbec cezeň prejsť bez ujmy na duši?
Zhovárame sa o tom s detskou psychologičkou PhDr. KATARÍNOU KÚDELOVOU.
My dospelí si často spomíname na detstvo ako na najkrajšie obdobie života. Nie je to len taká spomienková ilúzia?
Často to tak býva. Spomíname si len na to krajšie. Deti však zažívajú presne také isté strachy, stresy, pocity úzkosti a krivdy ako my dospelí. Ba ešte väčšie. Sú často celkom bezmocné voči náladám rodičov, učiteľov, diskriminácii zo strany silnejších. Každý dospelý zo svojej skúsenosti už dobre vie, že každé trápenie má svoj začiatok a koniec a že raz prebolí. Dieťa túto skúsenosť nemá. Ak sa objaví pred ním kopec, je to najväčší kopec jeho života. Ak sa objaví pred ním tma, je to najdlhšia a najväčšia tma jeho života. Smútok a bolesť sú pre neho absolútnymi. Z vývojového hľadiska je detstvo naozaj najťažším a najnáročnejším obdobím života.
Čo je teda v období detstva najdôležitejšie? Dá sa to povedať jednou vetou?
Myslím si, že pocit bezpečia a radosť.
Deti tu u vás, v sanatóriu, sú šťastné, človek tu má pocit luxusu, ktorý si nemôže dovoliť. Nie sú tu akoby v nejakom inkubátore? Nemôže im potom uškodiť, keď sa dostanú do „normálneho“ prostredia?
Spýtam sa ja. Môže byť niečo dobré zlým? Môže niečo dobré uškodiť?
Ale predsa len, tu majú deti priam detský raj, a čo potom doma?
Každá hodina v živote dieťaťa, keď je mu dobre, keď relaxuje, keď je v pohode, je šťastné, je pre neho darom. Aj tie štyri hodiny denne či poldeň, ktoré tu prežije, sú preň dôležité. Už len z tohto dôvodu, že bude o to tolerantnejšie znášať nehostinnejšie podmienky doma. To je veľká výhoda tohto zariadenia – zažiť niečo iné, čo v domácich podmienkach nemôže zažiť.
Sem sa však dostane len malá časť detí, ktoré akútne takúto liečbu duše potrebujú. Nemáte z toho pocit márnosti?
Aj sama sa občas pýtam, aký má táto práca zmysel. Pýtajú sa ma na to aj známi. Robím aj terapiu s dospelými, a tam som raz dostala odpoveď. Keď si mal jeden ťažký pacient predstavovať niečo zo svojho detstva, nemal sa takmer o čo oprieť, lebo tento človek naozaj objektívne zažil len to najhoršie. A on si pri tejto imaginácii zrazu spomenul, ako päťročný v materskej škôlke zaspával a jedna pani učiteľka ho pritom hladkala po vláskoch. To bola jediná láskavá bytosť, ktorá mu za tých 35 rokov života poskytla niečo, na čo nikdy nezabudol.
Čo však bude napríklad s úzkostnou Johankou? Tu vyzerá šťastná. O chvíľu bude musieť ísť do školy. Akú má perspektívu?
Riešením pre ňu bude nejaký iný typ školy, kde je menej detí, napríklad waldorfský, kde sa dieťaťu viac venujú. Záleží aj na rodičoch, čo si budú môcť dovoliť.
A čo bude napríklad s Matúšom? Ak bude musieť ísť bývať s mamou do ubytovne pre bezdomovcov, jeho detský svet sa môže zrútiť…
To bude naozaj ťažké. Je však veľmi dôležité, že teraz je tu. Ak by v takomto stave išiel do normálnej škôlky alebo školy, rovesníci aj vychovávatelia by na neho reagovali negatívne. Viezlo by sa to s ním stále. Takéto deti nie je jednoduché milovať, vysielajú negatívne signály, svoje predchádzajúce traumy totiž vnášajú do nových vzťahov.
A čo bude so všetkými deťmi, na ktoré nemáme čas? Opustené deti svoje deti zase opustia, týrané ich budú týrať, citovo chladné nebudú vedieť dať svoju lásku. Dá sa toto pravidlo vôbec zlomiť, prerušiť?
Pred rokmi prišla moderná psychiatria k záveru, že kto v tom najcitlivejšom období, teda do troch alebo maximálne šiestich rokov, nepozná na vlastnej koži dobré medziľudské vzťahy, nemá už šancu. Našťastie, žiadna teória neplatí bezo zvyšku. Človek je bytosť učenlivá, učí sa neustále a premena je vždy možná.
V súčasnosti asi tretina matiek opúšťa svoje deti ešte pred dovŕšením prvého roku života, a ide pracovať. Môže to mať vplyv na citový vývoj populácie 21. storočia?
To najdôležitejšie obdobie je naozaj do troch rokov. Ak však nemáme na výber, určite som za to, venovať sa deťom radšej kratšie, ale intenzívnejšie, kvalitnejšie. Je veľa mám a rodín, kde sú stále spolu, ale dusia sa navzájom a neposkytujú si nič. Záleží aj na veku. Veľa rodičov robí vo výchove obrovskú chybu – robia to akoby presne naopak. Vtedy, keď sa majú dieťaťu venovať maximálne, keď majú byť tesne pri sebe, jedno telo, jedna duša, do jeho troch rokov, vtedy upratujú, oprašujú, vyvárajú, či volajú za seba náhradné mamy – opatrovateľky. Potom, okolo tretieho roku, keď sa má dieťa pomaličky oslobodzovať, odpútavať, zrazu stupňujú svoje nároky, svoje kontakty a čudujú sa, že nepoznajú vlastné dieťa.
Dnes sú moderné voľné partnerské vzťahy. Môže byť rodina už prežitkom?
Z psychologického hľadiska asi neexistuje vhodnejšia inštitúcia. Ak ide o deti, pre ne je jednoducho dôležitá. Detské duše nepodliehajú módnym trendom.
