Prečo? Kto za to môže? Môžu za to chemické neuroprenášače v mozgu, genetické dispozície, rodičia, šéf? Koho obviniť?

Koho však obviniť z toho, že takéto problémy majú aj naše deti?

Psychológovia, psychiatri aj sociológovia varujú, že ohrozenie detí v spoločnosti sa stáva čoraz aktuálnejším problémom. Bijú na poplach, že citová deprivácia môže o jednu – dve generácie dosiahnuť epidemické rozmery.

Deti sú od doby kamennej naprogramované na pocit bezpečia, dojčenie, ochranu, trvalú materinskú pozornosť. Deti, ktoré sa narodia dnes, prichádzajú do zložitej technickej civilizácie, kde viac ako tretina matiek nemá na ne čas a rodičia majú problémy sami so sebou.

Štatistiky psychiatrov to už zrátali – čísla upozorňujú na čoraz vyšší nárast psychických porúch u detí, vrátane tých najťažších, ako je depresia, schizofrénia, mániodepresívna psychóza. Pred pár rokmi sa tieto diagnózy považovali u detí za nemožné.

Šikanujú nás odmalička

Pavlínka, vezmi si chlebík.

Neprosím si. Nechcem!

Pozri, takto si ho podržíš…

Ja nechcem! Nemôžem…!

Trojročná Pavlínka má v sebe také silné zábrany, taký veľký strach, že sa zašpiní, že sa bojí chytiť do ruky už aj natretý chlebík s maslom. Bojí sa vypiť kakao. Takmer prestala jesť.

Bez pomoci psychiatra a psychológov by sa jej to možno nikdy nepodarilo.

Skúste si predstaviť, ako by ste reagovali, keby sa na vás niekto obrátil 37-krát za deň tónom rozkazovacím, 32 ráz tónom dohovárajúcim a aspoň 50-krát tónom obviňujúcim?

Tieto údaje vôbec nie sú prehnané. Psychológovia zistili, že práve takéto sú priemerné čísla u takzvaných „frustrujúcich“ rodičov.

Ich deti majú tú najlepšiu šancu, že z nich raz budú psychicky narušení ľudia. Každé piate dieťa na Slovensku má od malička neurotické a citové poruchy.

Arteterapia – Pavlínka je špinavá!

Plavovlasá Pavlínka si nabrala za hrsť hnedého mazľavého blata a pricapila ho na stenu. Naberá ho znova a znova a rozotiera po stene. Ruky, nohy, tričko, líčka, bradu aj vlasy má od blata. S pôžitkom si ho pretláča pomedzi prsty.

Pavlínka je špinavá.

Je ťažké opísať, čo to pre ňu znamená.

Sem, do bývalej práčovne bývalej materskej škôlky by raz mohli prísť všetci dospelí, aby sa pozreli kľúčovou dierkou na naše deti.

Na deti s neurózami, tikmi, depresiami, úzkosťami, panickým strachom. Mlčanlivé, bojazlivé, zajakávajúce sa. Neposlušné, nezvládnuteľné, nechcené, problematické.

Nenarodili sa také.

Prečo je duša dieťaťa pre mnohých do- spelých stále vzdialeným vesmírnym tajomstvom?

Sanatórium MUDr. Márie Sýkorovej pre deti s rizikovým vývojom v Bratislave na Fedákovej ulici je jediné tohto druhu na Slovensku. Má kapacitu 25 detí od 2 do 8 rokov a ani zďaleka nestačí na to, čo by bolo treba urobiť pre duševné zdravie našich detí.

„Dvadsať percent detskej populácie má od útleho veku také psychické poruchy, že je nevyhnutný lekársky zásah,“ hovorí primárka sanatória psychiatrička MUDr. Ľubica Braunová.

Už polročné deti môžu trpieť úzkosťami. Vycítia, ak sa v rodine kričí, ale aj keď je v nej ticho, dusno a napätie. Psychické poruchy z detstva majú priamu súvislosť s duševným zdravím v dospelosti. Každý dvaapoltý dospelý trpí nejakými psychickými poruchami.

U detí hneď po dýchacích chorobách, ktoré sú najrozšírenejšie, dominujú prekvapujúco psychické poruchy. Prekvapujúco si ich takmer nevšímame.

Vyrážky, sople, alergie, kašeľ, všetky horúčky – to berieme smrteľne vážne. To, že by dieťa mohlo trpieť úzkosťami či depresiami, nám ani nenapadne.

„Ak sa takéto poruchy u detí objavia, a nezachytíme ich do troch rokov, býva často neskoro. Začať liečiť dieťa v šiestich rokoch je už omnoho ťažšie,“ hovorí primárka. „Žiaľ, najčastejšou odpoveďou detských lekárov na obavy rodičov, že s dieťaťom nie je po psychickej stránke niečo v poriadku, býva – však ono z toho vyrastie. Veľmi často sa takouto nevšímavosťou veľa pokazí a premešká najdôležitejšie obdobie, v ktorom by sa dal rizikový vývin špeciálnym spôsobom usmerniť.“

Desenzitizácia – Johanka v akcii

Keď rodičia zaviedli Johanku prvý raz do škôlky, neprotestovala. Neplakala, nebránila sa, neprosila. Nemuseli ju ťahať po chodbičke, otvárať tuho zovretú pästičku a násilím vyberať z maminej.

Johanka bola dobré dieťa. Nevyrušovala srdcervúcim plačom. Schúlená, s hlavou stiahnutou medzi plieckami prestála celé hodiny pri stene. Bez slova, bez pohybu. Nehrala sa, nehovorila, nejedla. Až po dlhšom čase si jedna z učiteliek všimla, že toto dieťa sa už nedá nazvať dobrým dieťaťom. Na radu detskej lekárky ju nechali na nejaký čas doma. Keď už mali rodičia pocit, že „z toho“ vyrástla, dali ju znova do škôlky. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zašli na radu detskej lekárky k psychológovi.

Johankina diagnóza: elektívny mutizmus – neschopnosť komunikovať, veľmi ťažká a ťažko odstrániteľná porucha, neurotický útlm reči a akejkoľvek komunikácie s neznámym prostredím.

Začala sa zložitá psychoterapia – metóda desenzitizácie. V sanatóriu, kam vodila mama Johanku každý deň, ju krok za krokom zbavovali negatívnych emócií.

Vidieť dnes Johanku na arteterapii je zážitok.

Dieťa, ktoré pred časom nedokázalo osloviť okrem mamy takmer nikoho, sa stalo iniciátorkou v malej skupinke. Maľuje farbičkami po papieri, po stene, po rukách, kam začiahne. Všetko napätie a zábrany nazbierané v malej detskej dušičke sa vybíjajú a uvoľňujú.

Johanka je opäť v akcii. Velí skupinke hyperaktívnych detí. To sú tie, s ktorými si nedokážu dať rady ani učiteľky materských škôlok, ani rodičia. Jej texasková suknička sa len tak mihne, a za ňou kŕdeľ detí.

Niekoľko minút pred dvanástou však Johanka stuhne akoby v kŕči. Akýmsi šiestym zmyslom vie, že sa blíži čas, keď po ňu chodí mama. Chce sa pozrieť na hodinky. Na rúčke ich však nemá. Mama jej ich znova zabudla dať.

Už je určite dvanásť, a mama tu nie je.

Tak ako prežívajú úzkostné strachy dospelí, prežívajú ho aj deti. Búrka organizmu je presne taká istá.

Johanke búši srdce, potí sa, bledne, prepadá ju panická hrôza, že mama nepríde. Drží sa pevne za ruku vychovávateľky.

Psychologička sanatória sa trocha hnevá. Mama takého úzkostného dieťaťa by mala viac spolupracovať, už pred dvanástou, keď si má Johanku odviesť domov, by mala podupkávať pred sanatóriom, aby sa neoneskorila ani o minútu.

Liečba bez liekov

Denné sanatórium pripomína obyčajnú škôlku, ale rozvrh má neobyčajný. Každý deň je na programe arteterapia, muzikoterapia, mototerapia, psychorelaxácia.

„Lieky sa snažíme podávať len v najnevyhnutnejších prípadoch,“ hovorí MUDr. Braunová.

Pre každé dieťa je vypracovaný zvláštny liečebný program.

Neurológovia, pediatri a psychológovia sem posielajú deti z celého Slovenska. Aj autistické deti. Je to modelové pracovisko, kde sa stanovuje táto diagnóza. Prijímajú sem deti aj na diagnostický pobyt, aby nemuseli zažiť traumu nemocnice.

Sú tu aj adoptované deti.

„Považujeme ich za rizikové, aj keď v ústave prežili len niekoľko mesiacov. Už to je trauma pre dieťa. Každé takéto dieťa, ktoré má problémy so začlenením do škôlky, do kolektívu, by malo prejsť nami, aby sme ho ofúkali, mojkali, kým ho dajú do normálnej škôlky,“ hovorí psychologička PhDr. Katarína Kúdelová.

Šesťročný Maťko vystriedal už štyri materské škôlky, nikde si s ním nevedeli rady. Až tu.

Ak je to nevyhnutné, pozorujú dieťa počas hier a terapií aj niekoľko týždňov, než mu stanovia diagnózu. To by v ambulancii psychológa či psychiatra nebolo možné. Podľa štatistík majú totiž ambulantní odborníci na dušu na každého pacienta v priemere len 17 minút.

To najdôležitejšie zo všetkého v dennom sanatóriu je však liečba vzťahom. Je to proces, ktorý sa novinárom nedá ukázať za chvíľku. Nedá sa ani veľmi opísať.

„Je v každom geste, pohybe, v očiach, ce- lom prejave. To je premyslený každučký krok. Trvá celé hodiny, dni, mesiace,“ hovorí psychologička.

Liečba vzťahom je prepych, na ktorý normálne nemáme čas. Luxus, ktorý si nedoprajeme, hoci stále tvrdíme, že pre deti chceme to najlepšie.

Rodinná terapia

Dvaapolročný Matúš sa pevne drží ruky vychovávateľky. Je bledý, jeho pokožka má šedivý nádych ako jeho štrikovaný sveter. Na prvý pohľad je čistučký, ale človek má ktovie prečo chuť umyť ho zvnútra. Urobiť niečo, aby sa usmial, uškrnul, či aspoň zamračil. Pod očami má tmavé kruhy. Nemá v sebe žiadnu iskru, oči akoby vyhasnuté.

Matúša sem poslala detská lekárka kvôli bojazlivosti a úzkostlivosti.

Matúš nevie, čo je to piesok. Mama ho nikdy nezobrala do parku. Kým ho nepriviedla do sanatória, nebol nikdy medzi deťmi. Je uzavretý vo svojom svete a vydolovať z neho hocijaký prejav, bude tvrdým orieškom aj pre skúsenú psychologičku.

Jeho mama zrejme vôbec netušila, akú škodu na ňom pácha. Nenaučila sa byť matkou. Nemá partnera, má problémy sama so sebou, s rodičmi nevychádza, nemá sa kde zamestnať, nemá kde bývať. Vianoce prežije zrejme v ubytovni pre bezdomovcov.

„Matúš sa už rok a pol poriadne v noci nevyspal. Už ani to kakao nechce piť. Doma s našimi sa to nedá vydržať. Myslela som, že si niečo nájdem, ale asi pôjdeme do ubytovne. Za dlhopis som kúpila oblečenie a jedlo a peniaze sú fuč,“ hovorí mama jedným dychom, keď skladá synovu vetrovku do skrinky.

Keď ho priviedla do škôlky, jeho tvár zostala bez výrazu.

„Každá mama chýba, aj keď je zlá, ale Matúš je zahriaknutý, vôbec nereaguje, ani gestom nenaznačil, že mu chýba, a to je zlé. Je veľmi dobre, že tu môže byť. Takéto dieťa by možno uniklo pozornosti v škôlke, bolo by tiché, bez prejavov, bez problémov. Skrátka, dobré, nikomu by nemuselo napadnúť, že potrebuje individuálnu starostlivosť. Je to výhodný typ detí pre predškolské zariadenia,“ hovorí psychologička.

Byť ideálnym rodičom, to nikto nedostal do daru. Matka ani otec vás nemusia mať radi, pretože ani ich nemal v detstve nikto rád. Nevedia dať lásku, lebo ich to nikto nenaučil. Našu premenlivú náladu, choroby, konflikty, nepokoj, kopy nevyriešených problémov si dieťa nesie do života ako vrece s otravnými látkami, a bude ho nechtiac vnášať všade, kde príde, a otravovať dušu sebe i ostatným.

MUDr. Braunová: „Vždy radím rodičom, spomeňte si, čo vám prekážalo, keď ste boli malí, a nerobte to svojim deťom.

Rodinná terapia je zameraná na rodičov, ktorí majú problémy sami so sebou. Mnohí potrebujú odbornú pomoc, aby našli vzťah k vlastnému dieťaťu.

„Matky na materskej dovolenke, a matky vôbec, sú stále na akomsi okraji spoločnosti. Vôbec si nepripúšťame ten stav, ktorý mnohokrát prejavujú. Koľkokrát sa mamička rozplače, že nenávidí svoje dieťa. Matky sú často v takej ťažkej a neriešiteľnej situácii, že svoju nevôľu k svetu prenášajú na vlastné dieťa. Na druhej strane sú zas deti, ktoré svojou aktivitou svoje mamy abnormálne zaťažujú. Matka si uvedomuje zhoršenú rodičovskú kvalitu, no nedokáže to sama prekonať.“

To sú len niektoré prípady pre rodičovskú terapiu.

MUDr. Braunová, ktorá je na polovičný úväzok primárkou a na druhý detskou psychiatričkou, vie, že aj ich pomoc má obmedzené hranice. Ideálne by bolo, keby mala viac odborníkov napríklad na rodinnú terapiu.

Pred dvoma rokmi však, naopak, musela prepúšťať. Situácia v zdravotníctve je veľmi krutá.

* * *

V sanatóriu majú deti fackovacieho panáka Jožka Mrkvičku.

Ak treba vybiť agresiu, Jožko to schytá poriadne.

Mimochodom, psychiatri aj dospelým odporúčajú, aby pri napätí hádzali napríklad šípky, alebo si buchli do boxerského mecha.

Deti tu môžu denne vyplazovať jazyky, mať špinavé ruky od blata, farbičiek a jogurtu. Nikto ich nehreší, nenapráva. Deti tu majú koordinované hádky, aké by im mohli závidieť aj v parlamente. Majú hudbu aj ticho a okolo seba ľudí, ktorí deťom rozumejú.