Princezná Masako porodila dievčatko. Aj keď nie je ešte isté, či ide o budúcu japonskú cisárovnú, ide o mimoriadnu vec.

Narodil sa potomok japonského cisárskeho trónu.

Keď Hirofumi, oblečený v čiernom fraku, kráčal palácovou tlačovou kanceláriou, kam sa dostanú iba prísne vybraní novinári, tváril sa tak záhadne a vážne, že žurnalisti si neboli celkom istí, akú správu im ide oznámiť – radostnú alebo nebodaj zarmucujúcu. Potom sa však cisársky úradník zhlboka nadýchol, nasadil si okuliare, otvoril veľký žltý obal a v jeho očiach sa objavil náznak radosti.

„Princezná Masako porodila dcéru. Matka aj dievčatko sa cítia veľmi dobre. Korunný princ je šťastný, že pôrod dopadol veľmi dobre!“

Úradník zatvoril spis a odkráčal ešte dôstojnejšie, než keď pred novinárov prichádzal.

Potomok je najviac

O pár minút neskôr, keď rozhlasové a televízne stanice pustili radostnú správu do éteru, zachvátila Japonsko eufória. Celá krajina prestala v tej chvíli pracovať. Japonci povstali a klaňali sa k východu. K slnku, odkiaľ, ako pevne veria, prichádza vždy tá najlepšia správa. Oči im pritom žiarili šťastím.

Žiadna iná civilizovaná krajina nedokáže predviesť taký kolektívny rituál, ako to ukázalo v posledných dňoch Japonsko. Mať následníka či následníčku trónu sa stalo udalosťou, ktorá zatienila všetko ostatné. Potomok totiž znamená pokračovanie. Cisársky potomok, pokračovanie monarchie.

Z centra Tokia, ktoré sa kedysi volalo Edo, vidieť za jazernými priekopami a hustými stromami silný múr. Za ním sa rozprestiera rozsiahly cisársky komplex, odkiaľ Japonsko už po stáročia čerpá svoju duchovná silu. Ide o dvetisíc šesťsto rokov starú monarchiu, v súčasnosti najstaršiu na svete. Cisárska rodina – košitsu – je preto doslova zaklínadlom a osemdesiat až deväťdesiat percent Japoncov podporuje jej existenciu. Cisár – tennó – je podľa tradície zoslaný Bohom, a preto je pre bežného smrteľníka nedotknuteľný, hoci je viditeľný. Pri odovzdávaní poverovacích listín sa napríklad viacerí diplomati presvedčili, čo znamená prípadné narušenie zaužívaných obradov. Cisár prijíma diplomatov cudzích krajín raz za pol roka. Obrad sa koná v sále, kde cítiť vôňu starovekého dreva a kde je na podlahe nakreslená výrazná biela čiara. Diplomati stoja na jednej, cisár na druhej strane. Taký je rozdiel medzi poslom Boha a jeho bežným služobníkom. Stačí, ak niektorý diplomat nechtiac, z neopatrnosti či neohrabanosti, čo len špičkou topánky prekročí čiaru oddeľujúcu dva svety, ceremoniál sa zruší a môže zopakovať až o ďalšieho pol roka.

Nájdi si vhodnú nevestu

Po smrti cisára Hirohita, ktorý panoval Japonsku skoro šesťdesiat rokov, sa na trón dostal jeho syn, súčasný cisár Akihito. Má tri deti – najstaršieho syna Naruhita, ktorý postúpil na pevnú pozíciu korunného princa, dcéru, princeznú Sajako, a princa Akišina. Práve ten spôsobil japonskému chryzantémovému trónu – chryzantémy sú jedným zo symbolov monarchie – značný problém. Oženil sa totiž skôr ako jeho starší brat, priamy následník trónu.

Napriek tomu povolenie na sobáš dostal. Jednak preto, že korunný princ sa do ženenia nehrnul, aj keď nemal šancu, žeby sa manželstvu vyhol, jednak preto, že nie je dedičom trónu, a teda ani jeho deti, navyše dcéry, nemajú na najvyšší post nárok.

Lenže ani následník trónu nemohol zostať slobodný. Má totiž zodpovednosť pred históriou a jeho zlyhanie by otriaslo základmi krajiny. Krajiny, kde stále platia nemenné pravidlá. Iba pred časom sa napríklad rozhodlo, že cisár môže vycestovať, teda opustiť krajinu. Hirohito sa podobného uvoľnenia nedožil a zomrel bez toho, že by bol navštívil čo len jednu cudziu krajinu.

Keď teda Naruhito dovŕšil tridsiatku, dostal od otca príkaz: čo najskôr si nájdi vhodnú nevestu! Naruhito hľadal, ale dievčatá, ktoré sa mu núkali, odmietal. Naopak, tá, ktorú chcel, sa zdráhala. Jeho vyvolená Masako Owado bola totiž kariérnou diplomatkou a smerovala na najvyššie priečky japonskej diplomacie. Chcela si teda všetko poriadne premyslieť. Korunný princ však naliehal. Písal listy, telefonoval. Trvalo mu celých sedem rokov, než ju presvedčil.

Cisár Akihito a cisárovná Mičiko vraj jeho rozhodnutím neboli nadšení. Rozprával im o žene z diplomatických kruhov, kým rodičia chceli počuť aj o jej rodinnom pozadí. A tam čosi zaškrípalo: starý otec kariérnej diplomatky bol biznismanom, čo na cisárskych rodičov nespravilo dobrý dojem. Princ ich vraj musel dlho presviedčať. Musel dokázať, že išlo o čestného biznismana dodržiavajúceho pravidlá a zákony.

Z diplomatky na cisársky dvor

Masako sa narodila v rodine vysokopostaveného japonského diplomata. Keď otec rozhodol, že aj ona bude diplomatkou, vytýčil jej dráhu do najvyšších diplomatických priečok.

Detstvo prežila v Moskve. S rodičmi tam zažila tvrdé obdobie studenej vojny a až neskôr, počas štúdia na vybraných univerzitách, pochopila, čo to na vlastnej koži zažila.

Masako mierila čoraz vyššie. Po absolvovaní tokijskej univerzity, kde študovala právo, odišla na americký Harvard. Tam skončila ekonómiu. Potom sa vrátila na univerzitu v Tokiu, aby vyštudovala jazyky. Okrem japončiny rozpráva plynne ďalšími piatimi jazykmi.

Otcovi sa však stále málilo. Poslal ju teda do Oxfordu, aby jej životopis svietil a každému udrel do očí.

Až potom nadišiel čas na samostatnú diplomatickú kariéru. V roku 1987 získala miesto na japonskom ministerstve zahraničných vecí a čoskoro nato sa stala členkou tímu pre obchodné rokovania so Spojenými štátmi. Funkcia ako šitá pre ňu.

Práve v tom čase sa spoznala s korunným princom a budúcim cisárom. Aj keď japonský cisársky dvor zasahuje do tvorby politiky veľmi málo, predsa len jeho členovia musia vedieť, čo sa deje vo svete. Princ Naruhito bol vraj nadšený, keď dostal na stôl analýzy týkajúce sa japonsko-amerického obchodu a medzi členmi tímu, ktorý analýzu pripravoval, sa neustále objavovalo jedno ženské meno: Masako Owada.

Naruhito vedel, že jeho vyvolená nie je bežnou japonskou ženou, ale bol presvedčený, že aj v jej prípade zohrá čas svoju úlohu. Vyše dvetisícšesťstoročnú štruktúru japonského trónu nemôže predsa narušiť jedna žena, nech je akokoľvek schopná a vzdelaná. Veril, že sa napokon zmestí do vyárendovaného políčka, ktoré vyznačujú princípy košitsu.

Svadba bola pred ôsmimi rokmi. Tradičný japonský ceremoniál. Ale potom jej začal princ poskytovať na dvore prekvapujúco čoraz viac priestoru. Začalo sa to už krátko po sobáši, keď sa princ na tlačovej konferencii dôstojne vzdialil a vo svetlách reflektorov, televíznych kamier a bleskov fotoaparátov nechal žiariť novú princeznú. To prekvapilo aj ju samu.

Neskôr priznala, že prvé obdobie po nasťahovaní sa do paláca nebolo pre ňu ľahké.

„Bola to tvrdá skúsenosť. Musela som sa pokúsiť nájsť rovnováhu medzi tradíciou a mojou osobnosťou.“

Pravdaže, nájsť ju musela.

Americký magazín Newsweek však o nej napísal: „Princezná Masako je napriek všetkému tradičnou japonskou ženou, a nemožno si teda predstavovať, že bude chodiť so vztýčenou hlavou.“

Potomok po ôsmich rokoch

Masako však nie je ani utiahnutou potlačenou ženou. O svojom osude rozhodla sama. Vedela, čo ju čaká. Vedela, že nemá zmysel púšťať sa do revolúcie, a ani sa o to nepokúšala. Vedela, čo sa bude od nej očakávať. Nie bravúrny diplomatický výkon, ale dokonalá reprezentácia cisárstva. Na to bola ako stvorená. Aj tu mohla využiť svoje diplomatické skúsenosti. Na recepciách pritom žiarila oveľa viac, než by sa medzi diplomatmi pohybovala iba ako pracovníčka japonského ministerstva zahraničných vecí. Aj keď veľmi schopná.

Vedela však najmä to, že bude musieť, a to čím skôr, porodiť potomka. Na novinársku otázku, koľko detí by chcela mať, použila svoj diplomatický jazyk spolu s odkazom na známu záľubu korunného princa v hudbe.

„Toto rozhodnutie by som nechala na neho. Ale nechcite odo mňa počuť, že by ich malo byť toľko, aby vytvorili rodinný orchester.“

Potomok však neprichádzal. Až pred dvoma rokmi svitla Japonsku nádej.

Cisársky dvor oznámil, že princezná Masako čaká potomka. O čo radostnejšie krajina správu prijala, o to ťažšie sa dokázala vysporiadať so smutným oznámením o pár mesiacov neskôr, keď princezná potratila.

Odvtedy sa tradujú zhoršené vzťahy medzi dvorom a médiami. Na cisárskom dvore panuje stále presvedčenie, že princezná nezvládla úlohu práve kvôli tlaku médií a špekuláciám na tému oneskoreného tehotenstva. Mladú ženu to údajne tak zdeptalo, že nebola schopná plod donosiť.

Vyšlo to až tento rok.

Budúca cisárovná?

Malá princeznička, ktorej podľa tradície môžu dať meno len starí rodičia, musela už v prvých chvíľach života podstúpiť niekoľko obradov.

Krátko po narodení ju cisársky komorník obdaroval mečom zasadeným v purpurovom podstavci, potiahnutom bielym hodvábom s cisárskym erbom. Neskôr, keď ju pripravovali na prvý kúpeľ, stáli pred ňou v úctivej vzdialenosti vysokí hodnostári v hodvábnych kostýmoch a drevenými lukmi vyháňali z jej blízkosti duchov diabla. Až potom mohla spinkať prvý raz doma, v paláci, ktorý bude na dlhé roky jej domovom. A ak jej rodičia už nesplodia syna, bude možno raz cisárovnou. Napriek tomu, že od druhej svetovej vojny platí zákon, ktorý žene nástup na trón neumožňuje.

Vo vyše dvetisícšesťstoročnej tradícii však mala krajina na čele cisárovnú až osemkrát. Naposledy nastúpila na trón žena v roku 1762. Bola to princezná Gosakuramači, pretože cisárskemu páru sa v tom čase tiež nedarilo dlhý čas mať mužského potomka.