"Hovoria mi, že som diktátor. Som diktátor? Moja pozícia vo vládnutí mi nikdy nedovolí, aby som ním bol, ale autoritársky štýl vládnutia je pre mňa charakteristický a vždy som s tým súhlasil," povedal v bieloruskej štátnej televízii pri príležitosti desiateho výročia svojho vládnutia Alexander Lukašenko. Od roku 1994, keď v posledných demokratických voľbách v Bielorusku jednoznačne vyhral, sa nad krajinou zatiahlo. Postupne prestal s nížinatým štátom medzi Poľskom a Ruskom komunikovať celý západný svet. Desať miliónov ľudí sa ocitlo v medzinárodnej izolácii. V klietke, od ktorej kľúč má ich vlastný prezident, a ten ho pre istotu radšej zhltol. Neveselé detstvo
Alexander Grigorievič Lukašenko sa narodil 30. augusta 1954 v bieloruskej dedine Kopys. Je to jeden z mála faktov, ktorým môžeme veriť. Lukašenko rád rozpráva, ako jeho otec padol vo vojne. Pravda je však prozaickejšia - narodil sa slobodnej matke a otca nikdy nepoznal.
"Niektorí Lukašenkovi domáci kritici sa domnievajú, že jeho autoritatívne tendencie môžu byť výsledkom neveselého detstva v malom bieloruskom zapadákove," napísal regionálny analytik Stephen Mulvey pre BBC. "Hovorí sa, že bol obeťou krutých posmeškov, pretože jeho mama nebola vydatá. Sám Lukašenko je síce ženatý, ale žije bez ženy," dodáva Mulvey.
Dvojročnú vojenskú službu v sovietskej armáde slúžil pri hraniciach. Po nej krátko pôsobil v Komsomole, komunistickej mládežníckej organizácii, a neskôr sa vrhol na poľnohospodárstvo ako predseda kolchozu. Na pád komunizmu na začiatku deväťdesiatych rokov zareagoval veľmi rýchlo. Dostal sa do bieloruského parlamentu, kde v roku 1991 ako jediný hlasoval proti rozpusteniu Sovietskeho zväzu. Začal sa štylizovať do pozície bojovníka proti korupcii. S heslom "porazím mafiu" vyrazil v roku 1994 do prezidentských volieb a vyhral.
Začala sa éra budovania komunistického skanzenu na východe Európy a poslednej európskej diktatúry, ako dnes Bielorusko nazývajú zahraniční novinári či politológovia.
Ako za sovietskych čias
"Bieloruský ľud nikdy nedovolí vymazať sovietske obdobie z jeho histórie," povedal Lukašenko pri odhaľovaní pamätníka Felixovi Dzeržinskému, zakladateľovi sovietskej tajnej služby, predchodcu KGB. Tajná služba v Bielorusku, v bývalom sovietskom štáte, sa dodnes volá rovnako.
Keďže Lukašenkovi predstava Bieloruska ako časti ruského impéria nevyšla, rozhodol sa, že bude s Moskvou spolupracovať tak dobre, ako sa len dá. V Bielorusku zaviedol ako oficiálny jazyk ruštinu. Zrušil bielo-červenú vlajku a nahradil ju čisto červenou farbou, tak ako za starých čias. Červeno-biely emblém nezávislého Bieloruska zakázal a teraz ho používa opozícia ako svoj identifikačný znak. Začal rozprávať o strategickom spojenectve medzi Moskvou a Minskom. Kremeľ mu zase na oplátku po každých voľbách, ako aj po posledných v polovici októbra, vždy pomohol s legitimizovaním ľudových hlasovaní, ktoré OBSE, ale ani Európa a Spojené štáty nechcú uznať. Pozorovatelia však pripúšťajú, že aj pre Moskvu začína byť Lukašenko príliš excentrický. O spoločnej menovej únii Bieloruska s Ruskou federáciou sa hovorí už viac ako desať rokov a Kremeľ sa stále nemá k činu. Nedávno Putin počas oficiálnej návštevy Lukašenka povedal, že skôr ako v roku 2006 k tomu nedôjde. Lukašenko sa na ňu tešil už na budúci rok.
Najväčšiu popularitu si Lukašenko získal medzi poľnohospodármi a tými, ktorí po páde komunizmu stratili pevnú pôdu pod nohami. Leninovmu námestiu v Minsku vrátil jeho názov. Jeho ekomická stratégia pripomína päťročné plánovanie, známe aj nám z čias komunistického Československa. "Štátna regulácia," pripomína jeho ekonomickú doktrínu televízia CNN.
Lukašenko bol v roku 2002 pre svoju komunistickú nostalgiu zvolený v Rusku za druhého najobľúbenejšieho politika. Populárnejší bol len Putin.
Volebný inžinier
Lukašenko si na svoju prezidentskú rolu zvykol veľmi rýchlo. Keď sa v roku 1995 americký balón, ktorý súťažil v medzinárodných pretekoch, objavil v bieloruskom vzdušnom priestore, Lukašenko ho dal jednoducho zostreliť. Dvaja americkí piloti pri útoku zahynuli a svet začal tušiť, že v krajine s prezidentom Lukašenkom nie je všetko v poriadku. Jeho imidžu nepridalo ani vyjadrenie, že nie všetko bolo na Hitlerovi zlé - pripomenul hospodársky vzostup nacistického Nemecka. Kým západní politici sa nestačili čudovať, čo predvádza nový bieloruský prezident, domácim politikom, ktorí sa odvážili na svet pozerať inou optikou ako Lukašenko, sa začali krušné časy.
Po dvoch rokoch v prezidentskom sídle prekročil Lukašenko hranice ústavnosti a prvýkrát sa pohral s vládou ľudu. Vypísal referendum, ktorým si predĺžil prezidentské obdobie zo štyroch na sedem rokov. Neprekážalo mu, že referendum o prezidentskom období sa podľa ústavy vypisovať nesmie. Po referende sa pred štátnou televíziou usmieval: "Za zmenu ústavy hlasovalo vyše sedemdesiat percent voličov."
Volebný inžinier Alexander Lukašenko si vyskúšal, ako sa režíruje ľudové hlasovanie. Medzinárodné spoločenstvo, s výnimkou Ruskej federácie, voľby odsúdilo ako zmanipulované. Fakt, že opozícia nemala v predvolebnej kampani žiadny priestor v médiách, bol asi najmenším prehreškom.
Keď ho bieloruský parlament chcel v roku 1997 odvolať, Lukašenko parlament radšej odvolal sám a urobil z neho svoju bábku. Vojenskej polícii prikázal, aby ho obsadila a "nelojálnych" poslancov zamkla. Za druhými dverami, akoby čarovným prútikom, vznikol nový stodesaťčlenný parlament pripravený poslúchnuť prezidenta vo všetkom. Proti zmenám sa postavilo niekoľko ústavných sudcov - Lukašenko ich pohodlne vymenil za iných.
V nasledujúcich parlamentných voľbách sa do parlamentu dostali už len štyria zástupcovia opozície. Ak môžeme kvalitu demokracie hodnotiť podľa rešpektovania opozície, tak dnešné Bielorusko s Lukašenkom je extrémne zlým príkladom. "Kúsok od poľskej hranice vzniká krajina s despotickým vodcom. Skanzen s desiatimi miliónmi poddaných," napísal poľský denník Gazeta Wyborcza, ktorý na základe získaných dokumentov predpovedal výsledky prezidentského referenda a parlamentných volieb takmer na percento presne už pár dní pred otvorením volebných miestností. Hovorí sa, že predsedníčka Ústrednej volebnej komisie poznala výsledok volieb skôr, ako sa otvorili prvé volebné miestnosti.
Keď prichádza paranoja
Postupom času začal izolovaný Lukašenko obviňovať zahraničné vlády z konšpirácie proti nemu a v roku 1998 veľvyslanectvám deviatich štátov, okrem iného Spojených štátov, Veľkej Británie či Francúzska, jednoducho vypol elektrinu a vodu. Tak ako si prestal robiť starosti z ústavy, ignoroval aj Viedenský dohovor o diplomatických stykoch. Štáty, samozrejme, svojich veľvyslancov z Bieloruska stiahli a prestali Lukašenkovi udeľovať víza. Jemu to však neprekáža, na návštevy má stále kam chodiť: na Kubu, Ukrajinu, do Severnej Kórey či do Ruska.
Z Lukašenka sa stal paranoidný politik, neustále rozprávajúci o tom, ako naňho pripravujú atentát. Bieloruská tajná služba KGB mu začala bezmedzne slúžiť pri likvidácii politických súperov. Tí šťastnejší sa na základe vyfabrikovaných dôkazov dostali do väzenia, alebo im len pohrozili bitkou, nešťastnejší záhadne zmizli.
"V roku 1999 autoritatívna moc v Bielorusku prekročila morálnu bariéru," píše vo svojej práci o Totalite v Bielorusku Andrej Sannikov, bývalý bieloruský vicepremiér a dnes predstaviteľ hnutia Charta 97. "Tento rok sa stal najtragickejším pre bieloruskú demokraciu: záhadná smrť Genadija Karpenka, lídra opozície, a zmiznutie ďalších opozičných politikov Juriho Zaharenka a Viktora Gončara, ako aj podnikateľa Anatolija Krassovského znamenali, že moc začala s fyzickou elimináciou svojich oponentov." Posledné štádium totalitného systému začali podľa Sannikova prezidentské voľby v roku 2001.
Do dnešných dní nenastal vo vyšetrovaní únosov a vrážd viacerých prominentov z mája a septembra 1999 žiadny posun. Podľa Amnesty International vysokopostavení predstavitelia z Generálnej prokuratúry, ktorí spojili "zmiznutia" politikov s ľuďmi okolo Lukašenka, utiekli do USA, kde získali azyl. "Totalitný režim potrebuje systém teroru, masové zastrašovanie, posilňovanie represívnych funkcií špeciálnych služieb," píše Sannikov. Na Lukašenkovi, podľa viacerých, ktorí s ním prišli do styku, ale aj z televíznych vystúpení, vidno, ako z neho vyžaruje túžba po moci.
Médiá - zbrane hromadného ničenia
Lukašenko na konci deväťdesiatych rokov pripustil, že na území Bieloruska môžu byť opäť rozmiestnené jadrové zbrane. Rád rozpráva o tom, ako jeho vedci vyvíjajú "superzbraň". Sám však za najväčšiu zbraň považuje novinárov.
"Masmédiá sú zbraňou hromadného ničenia dnešných čias," povedal Lukašenko v novembri 2002 bieloruskej televízii o úlohe slobodných médií. Novinárov, ktorí ho kritizovali, dal zastrašovať, alebo zakázal vydávať periodiká, kde písali. Hlasnou trúbou jeho režimu sa stali elektronické médiá.
Ruský reportér Kanálu Jeden Pavel Šeremet si to po zinscenovanom referende v polovici októbra zlízal za všetky svoje kritické reportáže aj za knihu o Alexandrovi Lukašenkovi. Počas demonštrácií v Minsku ho zbili chuligáni a skončil v nemocnici s otrasom mozgu. Ešte horšie dopadol opozičný líder Anatolij Lebeďko, ktorého chytili agenti KGB a v kuchyni reštaurácie neďaleko demonštrácií ho dobili. Skončil so zlomenými rebrami a fraktúrou lebky.
Dodnes nie je vyriešený únos a vražda ruského novinára Dimitrija Zavadského z júla 2000.
Nie je prekvapením, že Medzinárodný výbor na ochranu novinárov (CPJ) zaradil Bielorusko medzi desať najhorších miest na svete pre prácu novinára. Situácia je dramatická aj po prezidentskom referende. Tri dni po ňom našli v Minsku opozičnú novinárku Veroniku Čerkasovú dopichanú nožom.
Hokejista a diktátor
"Neviem, kam pôjdem na dovolenku, asi budem lyžovať," odpovedal nedávno Lukašenko na otázku, kde bude dovolenkovať. Sám sa považuje za nadšeného športovca. Natoľko, že ako prezident si vyskúšal aj stoličku predsedu Bieloruského olympijského výboru. Raz dokonca neprišiel na stretnutie s predsedom Európskeho parlamentu Lenim Fisherom, ktorý bol na návšteve v Minsku, dal radšej prednosť futbalu. "Čaká na mňa 50-tisíc ľudí, nemôžem ich len tak nechať," vysvetlil.
Zo všetkého najviac však miluje zimné športy, a najmä hokej. "Som hokejový nadšenec," tvrdí Lukašenko, ktorý mal tento rok nesmiernu radosť z víťazstva Tampy Bay v severoamerickej NHL. K titulu v najprestížnejšej hokejovej súťaži na svete totiž Tampe pomohol aj ruský brankár Nikolaj Chabibulin, ktorý má manželku z Minska. Ako velí tradícia, Stanleyho pohár postupne navštívi všetky rodné krajiny hráčov víťazného tímu. Zo slávnej trofeje sa teda tešilo aj Bielorusko. Súčasťou veľkých osláv bol exhibičný zápas tímu Alexandra Lukašenka, za ktorý chytal Chabibulin, proti miestnemu majstrovi z Minska. "Mesto je čisté, neprebehli žiadne šarvátky," usmieval sa špičkový brankár Chabibulin.
Na medzinárodnú izoláciu a diktatúru Bieloruska sa pozabudlo. Veď Lukašenko urobil pre hokej veľa. Takmer v každom väčšom meste je zimný štadión. Korčuľovať sa naučili aj politici okolo Lukašenka, ktorý sa rád ukazuje na verejnosti v športovom. Bieloruský prezident si tohtoročnú hokejovú sezónu dopriava plnými dúškami. V referende mu predsa ľudia povedali, aby kandidoval aj tretí raz a do parlamentu sa nakoniec nedostal nikto z opozície, ako sám sľuboval. Neprekáža mu, že západný svet jeho voľby neuznáva - odkazuje mu, aby sa radšej staral sám o seba.
